Domov dôchodcov stojí oproti škôlke. Všetci ho volajú starobinec, ale učili nás asi v piatej bé, že je to hanlivé, a tak zostávam pri prvom. Neviem síce, čo je hanlivé na starobe, ale budiš.
Hneď vedľa majú klub. Keď idete okolo, počujete harmoniku a malý pohárik máš, malý pohárik máš... Každý je taký starý, ako sa cíti, hovorila raz pani, čo nosila červené baleríny s veľkým kvetom na nohách a na chrbte sedem krížikov. Títo sú zrejme mladí duchom. Babky sa môžu nahodiť. Kým prejdú na druhú stranu ulice za pomoci francúzskej barly a ošetrovateľky, a opäť sa budú môcť párkrát týždenne tváriť, že žijú čulým spoločenským životom. Ako za mladi.
„Marienka, ty dnes dobre vyzeráš!“ kričí jedna druhej, lebo ani jedna už nepočuje.
(tie lieky na hnačku, čo mi predpísal... deti prídu budúci týždeň... už ma ani oči neposlúchajú... masť na kĺby... umrela Hanka, viete, naša spolužiačka z ľudovej...)
Paralely. Máme vlastné zuby a ešte ambície. Trochu viac času, kým o oboje realisticky prídeme. Inak sa asi nelíšime. Tá istá krčma párkrát do týždňa, ľudia, čo sa občas vymenia.
(menej vyrážok je z tej novej antikoncepcie... lucka zohnala internát?... Tomáš sa vráti z Austrálie... a tí dvaja sa idú brať?)
Ráno alebo večer, keď tadiaľ prechádzam, prejde mi cez cestu mačka. Zakaždým iná, vždy menej čierna či viac ryšavá, môžu byť asi štyri.
Dnes ráno som čakala vypasenú, už dávno som ju nestretla. Nepozrela na mňa tak nekrotko a ľahko neprešla k plotu od škôlky. Už by sa zrejme neprepchala. Možno má už mladé, ktoré čakajú, kto ich zaviaže do vreca a pustí splavom, a ona čaká s nimi.
Namiesto nej a akejkoľvek inej len čudné ticho lesklého celofánového asfaltu a pristavený pohrebák ako kulisa večnosti. Už tak rýchlo nebudú spievať malý pohárik máš ...
Zajtra sa budú ľudia pristavovať pri kvetinárstve. Všimli ste si, že najviac ľudí je pri výkladoch kvetinárstiev? Zhrčia sa pri čiernym olemovaných parte, prečítajú, a uvoľnia miesto ďalším. Zdola môžu kričať tulipány, zvonkohry a anjelici s vydutými lícami, nik im nevenuje pozornosť.
Nasadla som na prvý autobus. K babi. Dávno som tam nebola. Mám zlý pocit zo seba. Ale nehovorte jej to, prosím. Nie som dobrá vnučka a ktoviečo všetko ešte.
„No to je dosť, že sa ukážeš! Hladná nie si?“
„Nie, jedla som.“
Zeleninovú bagetu, lebo som nestíhala obed, a dve kávy.
„A kávu si dáš?“
„Dám.“
„Počuj, vieš kto zomrel?“
„Neviem...“
Na dvore hrdzavý hrniec v tráve. Keby anjelom bolo treba cikať , napadá mi celkom samovoľne, a rozmýšľam, či to sem vôbec napísať.
„Musíš fotiť práve ten strom, pri ktorom je ten kastról?“
„Nie, ja fotím práve ten kastról, čo je pri tom strome.“
Krúti hlavou.
„Fotiť hrnce, to máš z tých knižiek, čo toľko čítaš.“
Je to možné.
Jesť hruškový kompót vidličkou a čítať knihy samovrahov sa nedá bez toho, aby človek viac nepremýšľal. O živote. A aby nezostalo horko. Po tých hruškách...
