Ráno bolo zasa hmla. Zvyčajne si to pri mojom rannom vražednom tempe nestíham všimnúť, ale v noci sa mi tuším snívalo s tetou. Iba matne si spomínam na to, že tam bola. Pratetuška mi asi chcela naznačiť, aby som už nepila toľko kávy a prestala nosiť čiernu. Keď mi niekedy tesne pred pätnástkou začalo moje kofeínovo- čierne obdobie, hovorila, že v štyridsaťpäťke začnem nosiť krikľavé minisukne a kvietky vo vlasoch, aby som dobehla niečo, čo som zmeškala. Ak ma z toľkej kávy dovtedy, pravdaže, neporazí...
Bola zvláštny človek. Jeden z tých, ktorých výnimočnosť si skutočne uvedomíme, až keď odídu.
Nikdy však nezabudnem na jej meteorologicko-sociálnu predpoveď: „Poriadne sa obleč, vonku je hmla!“
Nieže by hmla mala toho s chladom až tak veľa spoločného, ale ona zvykla dodať: „To si ľudia cez noc zase naubližovali.“ Celkom som tomu nerozumela, no brala som to. Ako dieťa som hmlu chápala ako Pánbožkov záznamník našich zlých myšlienok a skutkov voči iným, a potom som sa tým celkom prestala zaoberať. Dnes ľutujem jediné. že som sa jej nikdy nespýtala, ako to naozaj myslela.
Celú noc pršalo. Dážď ma toho roku deprimuje oveľa menej než sneh. Myslím, že po piatich mesiacoch vytrvalej zimy toho zostalo veľmi málo, čo by ma nedeprimovalo. Preto obdivujem tulákov. Majú vôbec problémy s depresiami kvôli počasiu? Pochybujem. Ak cez noc nezamrznú kdesi na stanici či v parku, dočkajú sa ďalšieho rána, a to im stačí. Zobudia sa do „našej“ hmly, pretože oni už asi nemajú komu ubližovať. A pritom sme možno väčší tuláci než oni, lebo v tej našej zadymenej samote sme sa dávno stratili sami sebe, a nedokážeme sa vrátiť.
Braňo mi minule rozprával, ako ich sused takmer každú noc mláti svoju ženu, a ona ho pravidelne zastáva pred susedmi i políciou.
Moja dobrá kamarátka chodí s niekým, koho má síce svojím spôsobom rada, no 99% jej mysle a duše zamestnáva iný človek, ktorého podľa všetkého ľúbi. Komu každému ubližuje a prečo hlavne sebe?
Ďalšia moja kamarátka sa rok a pol nedokázala spamätať z rozchodu. Keď ho po osemnástich mesiacoch prestala obviňovať z toho, ako jej ublížil, a prestala sa presviedčať o tom, že on je jediná láska jej života, zistila, že to bola ona, kto si ubližoval najviac. Lebo to, že nás neľúbi niekto, koho ľúbime my, ešte neznamená, že nám ubližuje.
A môj register tiež nie je celkom čistý, pretože niekedy prineskoro prichádzam na to, že kým do púšte nosím udice a do vody zápalky, niečo dôležité mi potichučky prejde za chrbtom...
Ešte šťastie, že nemáme čas uvidieť hmlu, a ak ju niekto predsa len zazrie, máme svetlá áut, ktoré ju prehlušia. Bolo by zvláštne stretnúť ráno v akomsi súkromnom Avalone ľudí, ktorým sme akýmkoľvek spôsobom ublížili, alebo oni nám. A stretli by sme tiež sami seba, možno niekde v diaľke by sme sa len celkom nejasne zbadali, ako sami sebe mávame. Bolo by zvláštne ráno stretnúť človeka, ktorému sme v noci venovali všetky naše myšlienky a spánok a ešte zvláštnejšie by bolo stretnutie s ním, keby to vedel. Stáli by sme v tej bielej všetko zahmlievajúcej tkanine dovtedy, pokiaľ by sme nepochopili, že ňou iba zahrievame vesmír, aby neumrel. že všetko to nezahojiteľné v nás mu nechávame jej prostredníctvom. A potom si ju každý deň sám Najvyšší ticho vezme a poskladá do regálu ako cukrovú vatu anjelov. Iba tí tuláci na lavičkách v parkoch a stromy to vedia. Ale mlčia. Dosť je na svete nepochopiteľného...
Ktovie, či nejako tak to teta myslela. Snáď raz budem mať možnosť spýtať sa jej.
Zvoní mi mobil.
„Braňo?“
„Alenuška, počúvaj, píšeme zajtra z tej chémie?“
„Asi hej.“
„A čo, učíš sa?“
„Ale čo si, píšem! Som ťa spomenula.“
„Hej? čo som, roznášač pizze?... Počuješ?“
„čo mám počuť?“
„Zase ju mláti,“ povedal, akoby videl môj článok. „Keby boli aspoň tichšie, aby zase domovníčka nevolala policajtov. Jóóój, to ešte len bude bordel. A keď prídu, tak sa budú obidvaja tváriť, že sa len nahlas rozprávali.“
„Možno sa ho len bojí udať,“ povedala som.
„Možno... No nie je každá taká emancipovaná ako ty. Keby ti dakto zo dve- tri pribil na dobrú noc, videla by si, aká by bola z teba feministka. ústa by si ani neotvorila, lebo by si ich mala každý večer rozbité...“
Viem, zajtra bude zasa hmla. „To si ľudia cez noc zase naubližujú.“ Ešte aj Wendy písala. Dnes ho stretla, zasa sa bude trápiť, viem to, aj keď sa tvári ako najsilnejšie a najflegmatickejšie stvorenie na svete. ťažko sa hoja predovšetkým tie rany, ktoré si spôsobujeme sami. Len niekedy je ťažké pochopiť to.
A ja? Už mi zovrela voda na kávu. Vieš čo, teta? Zalejem si čaj. Pre dnešok. A idem si pohľadať môj ružový svetrík. Na zajtra do školy. Pre Teba...
