Pre istotu

Bola čierna a adoptovaná. Čierne a adoptované dieťa nebolo pred pár rokmi žiadna výhra. Ľudia chceli rozbíjať atómy, s predsudkami to išlo ťažšie.

Nechceli sa s ňou hrať.
„Je ukradnutá od Cigáňov!“ povedalo raz dievča v školskej družine, čím podvedome ovplyvnila ďalších so stravnými lístkami v taštičke na krku.
„ Mama mi povedala, že sa s ňou nemám hrať, lebo dostanem vši!“
„Fúúúúúúúúúúúj!“ ozvalo sa zborovo.
Tak sa separovali. Od ukradnutej od Cigáňov.

Ďalšia správa bola, že smrdí. Prišiel s tým chlapec, ktorého rifle boli už vtedy drahšie než tie, na ktoré človek minie svoju prvú výplatu.
„Mne oco povedal, že Cigáni smrdia! A ona je ukradnutá od Cigáňov!“

Potom zmizla peňaženka. Taštička s dinosaurami na zips, kde sme najčastejšie nosievali preukážku na autobus. Taštičky s dinosaurami a preukážkami sa strácali a nachádzali každý deň. Ale vtedy boli všetci akísi pobúrenejší .
Rodičia z nie celkom jasných dôvodov začali dohovárať vychovávateľke. Že si neželajú, aby sa ich Ninuška, Nicolasko, Henka... hrali s „tou čiernou“. Aby sa náhodou čosi nestratilo. Viete ako, pre istotu...

Decká vedia byť hnusné. Len sa tak pýtam, kde sa to vlastne učia...