Teta

Klopem na dvere. Zisťujem, že leží na dvojke.
Dvojka. Okolo mňa prechádza človek pripomínajúci skôr niečo, čo z človeka časom zostane. Lebo vlastne neprechádza, prikrčený sa opiera o sestričku, pásikavý župan sa mu ťahá po zemi, idú pomaly a potichu, akoby kdesi na konci chodby čakala tá s kosou a on mal vyzliecť župan a ísť. Možno by aj pekne poďakoval.

Otváram dvere na dvojku. Tri ženy. Leží hneď na kraji, v rukách hadičky, na nohách samodržiace podkolienky proti kŕčovým žilám.
„Doniesla som ti banány a džús.“
Má zalepený krk.
„Si sa zbláznila? Načo mi to nosíš?“
„Musíš piť a jesť veľa vitamínov.“
„Ale načo? Ja len umrieť musím. Už aby to tu bolo, takto ma po nemocniciach ťahať- mňa starú ženu.“

Už rok plánujem, že si dám vybrať znamienko. Mala by som. Ja viem, že by som mala. Ale ešte asi nemám čas, tak sa to hovorí, však?

Aspoň už nerozmýšľa, čo si oblečie do truhly.
Ja som do truhly asi pripravená. Mám veľa čiernych vecí. Dobrá je to farba, takže asi nebudem mať problém vybrať si, keby to na mňa prišlo.

„V utorok idem domov.“
„Vidíš, a ako si sa bála.“
Čistím jej banán.
„Zjedz!“
„Ale ja nechcem,“ zanovito krúti strapatou hlavou, ako decko v škôlke, ktoré robí prieky pri kelovom prívarku.
„Zješ!“ prikazujem a pomáham jej posadiť sa.
„Si horšia ako generál! To máš po mame!“
„A som na to hrdá,“ naprávam jej posteľ a ukladám časopisy. Bulvár, bulvár, bulvár a Katolícke noviny. Aspoň že tak.
„Si videla toho mladého doktora?“
„Ktorého?“
„No veď toho fešného. Taký čierny bol...“
„Nie, nevidela.“
„Tak si všimni. Vieš, aký fešák?“
„Ale nehovor. Na to, že si len stará žena, ktorú idú na staré kolená po nemocniciach vláčiť, si toho všímaš až priveľa. A doktorov by mi dohadzovala...“
„Však vieš, že sa chcem dožiť tvojej svadby, ale takýmto spôsobom sa jej ani ty nedožiješ...“
„No, ja viem, tvoja stará mama mala v mojom veku už dve deti, som pozadu, prepáč.“

Podáva mi šupku z banána. Na pyžame má rybu vyskakujúcu na ostrovček. Je ružové. Myká mi kútikmi úst.
„Sa smeješ na mojej rybke?“
„Nie, je krásna.“
„Som si nevšimla, čo je to tam za obrázok, keď som si kupovala to pyžamo. Nemala som okuliare. A je bavlnené, fajné,“ napráva si vlasy a noblesne sa ukladá na vankúš.

Vychádzam z izby. Šero, malé okná, ľudia v županoch, zisťujem, že zrýchľujem.
„Slečna,“ počujem takmer nečujne.
„Nalejete mi, prosím čaj?“
Nalievam z akéhosi hrdzavého kotla.
Trasúce ruky si berú pohár, z ktorého pijú asi len odvážni a ja sa znovu dávam do behu...