Za neveru dnes do telky

Bývali sme na dedine a na vykopanie káblovky bolo potrebné spísať petíciu a doručiť ju na obecný úrad. Lenže na obecnom úrade vtedy praskli radiátory a muselo sa čakať, kým sa dajú veci do poriadku a zasa sa začne kúriť, aby sa mohol vrátiť starosta, ktorý by vec posunul „vyššie“.
Tak si každý pomáhal, ako vedel. Anténa v lepšom prípade držala pomocou pásky na koberce, v horšom ste si ju držali sami. Hlavne, že Chuan Carlos nezrnil.
O s useodch či s usedoch v paneláku na štyroch kanáloch súčasne vtedy ešte nikto nechyroval, a tak bolo každému jedno, že hlavnú hrdinku v dvoch z troch prípadov hrá tá istá osoba, dom je v zásade identický, o deji ani nehovoriac.
Priznávam, vtedy mi stačil Kuko s Paťkou v nedeľu ráno a Maťo s Klinčekom párkrát do týždňa pred spaním, a preto mi táto skutočnosť hlavybôľ nespôsobovala.
Lenže potom sa to stalo. Teta si kúpila satelit. Matka zem! Bola som ochotná pobiť sa za prázdniny v spoločnosti asi dvadsiatich kanálov, ktorým som síce nerozumela, ale čert to ber, keď vidíte miliónsedemstotridsiatušiestu epizódu Dallasu a hneď po ňom sa na vás usmieva ten rozkošný feťák z Beverly Hills (Dylan sa volal?) , ktorý ľúbozvučnou nemčinou prehodí: „Ich liebe dich, Kelly!“
Oči červené (nie od dojatia, ale z každého išli aj tri časti po sebe a potom reprízy), teslácka telka prehriata a moja vtedy ešte relatívne čistá duša zrazu pochopila, ako to v reálnom svete vzťahov chodí.
„Dylan, liebst du mich?“
„Ja, Brenda , ich liebe dich.“
Ha! Chlapi!
A medzitým teleshoping s cikajúcou Puppe. Blonďavé nemecké Mädchen ju kŕmilo, prezliekalo a bába cikala. S očami na obrazovke som čakala na každú reklamu, na každé Rufe gleich: null null acht acht sieben sechts sieben ... a hoci som nerozumela ani pol slova, vedela som, že ak nebudem mať cikajúcu Puppe, zbláznim sa.

Potom sa začalo čarovať s verejnoprávnymi a súkromnými, a jupí, konkurencia, píplmetre a sledovanosť, nové formáty a ranné autobusové debaty o Aktoch X, zrazu som si mohla Dylana vypočúť aj v mojej rodnej reči, hoci pre mňa dávno stratil svoje alkoholicko – feťácke čaro. Aj multifunkčných bábik bolo zrazu ako húb po daždi, dokonca so slovenským návodom.
Prišli zoznamky, zoznamky naslepo, zoznamky typu bezzubý alkoholik hľadá dvojzubú alkoholičku ,  a má pre ňu aj chatrč a hnoj, ktorý budú spolu kydať , výmeny manželiek, domy, kde verejne a hlavne reálne (lebo realita je to, čo všetci žerieme a chceme vidieť) ľudia nielen cikajú, ale robia aj oveľa súkromnejšie veci, a nik sa nad tým nepozastavuje, skôr naopak.

Včera som dokonca prišla na to, že televízna kariéra sa dá spraviť aj cez neveru. Hoci aj v autoškole. Kedy zúfalá manželka zavolá televízny štáb, aby prichytili jej manžela s mladou študentkou na predných sedadlách, aby mu potom pred celým Slovenskom mohla vykričať, že si sám nevie odkrojiť chlieb ani zašiť trenírky.
K tomu sa milá teta psychologička v okuliaroch odborne vyjadrí, že na rozvod takpovediac nemá gule , a žiadosť stiahne. Dokonca budú mať aj druhé dieťa a moderátor k tomu povie niečo ako múdru myšlienku na záver.
Iná pani vtrhne so štábom do izby svojmu už tridsať rokov manželovi, kde ho nájde podľa jeho slov s „jeho babou“ a usedavo plače na schodoch, zatiaľ čo ju berú kamery a moderátor sa opäť snaží povedať niečo múdre. (Pani, hore hlavu, váš chlap vás síce podvádza, ale viete aké za toto budú prachy?)
Je dobre, keď máte v takej chvíli niekoho pri sebe. Minimálne kameramana, strihača, zvukára, osvetľovača a komentátora.
Úprimne, Libor Bouček mi bol ako moderátor aj ako človek vždy sympatický. Dnes neviem, čo si myslieť. Iste, berie peniaze za odhaľovanie pravdy, len v tomto prípade sa mi pravda zdá pravda byť až príliš špinavým prádlom, a ľudia, ktorí po tejto pravde volajú, si možno neuvedomujú, že ich azda najväčšie životné prehry sa stávajú prostriedkom len pre nahnanie sledovanosti.
Na druhej strane, idú do toho dobrovoľne... Zo zúfalstva? Zo zvedavosti? Pre peniaze?
Neviem. Možno si treba len zvyknúť. A po čase sa otupiť. Napokon, sme iba konzumenti. Zjeme všetko, čo nám predložia. Časom aj odpad.