dnes bolo na obed mäso s omáčkou, ryžou a hubami. Na praxi v jedálni je teraz jeden týpek s dredmi a dobre sa naňho pozerá, keď vám podáva príbor alebo berie lístok.
Huby boli akési zvláštne, ale najväčší úspech v televíznych novinách majú vždy správy o hromadných tragédiách (a nehovorte, že správy pozeráte kvôli osemeňovaniu hrošice), tak som ich poslušne zjedla. Nech nie sme v telke len po piatkových raziách v tridsaťtrojke, kedy sa vás moderátorka z mestskej s trasúcim sa mikrofónom a hlasom opýta, čo si myslíme o pití mladistvých, a niekto odzadu jej zakričí, či si jeden nedá s ním.
Hrabem sa v tej ryži, vedľa mňa Wenn Deutschland zweimal gab, príbory bijú do tanierov a ľudia hltajú jedlo medzitým ako hovoria o skúškach, o počasí, o polievke s rozvarenými zemiakmi, o...
Je plná jedáleň a z opačného stola na mňa pozerá jeden, čo nám bol minule na praxi na nábe a presviedčal nás, že sterilita a impotencia je to isté. Potom ho Vajda zrušil asi po dvoch vetách a povedal, že keď už chce drístať, nech si niečo najskôr naštuduje.
Raz sme im chceli založiť zošit VV (výroky vypatlancov), čo sú rok pred titulom a budú vás presviedčať, že Gutenberg prišiel s tlačou niekedy po Columbovi, alebo že premiér a predseda vlády nie je to isté. Jedna doniesla v tretiaku fľašu zo zaváraniny – akože duša bez hriechov , potom do nej naliala vodu a nasypala kamene, a ľaľa , takto vyzerá duša zašpinená hriechmi. Už to nebolo vtipné, skôr na plač, že takíto ľudia raz budú možno učiť naše deti, ktoré budú ešte sprostejšie než sme my, a najhoršie je, že im to nebudeme môcť vôbec vyčítať.
Jeme celý deň slnečnicové semiačka. Patria Džidži, pretože sa musela dať na správnu životosprávu. Už to prišlo aj na ňu.
Moja anémia a jej helicobacter nás donútili jesť veci, ktoré nemajú s predošlými nič spoločné. Raz vydám knižku o správnej životospráve a nikto mi to neuverí. Skončím ako Shirley McLain, ktorá sa údajne stretáva s mimozemšťanmi a píše o tom nekonečné a nezrozumiteľné knihy, ale má svoj fanklub. Ďalších, ktorí s nimi občas zájdu na kus reči.
Celý deň počuť praskanie škrupín semiačok a je ich plná zem aj plné lavice. Zuzke z nich na literatúre zabehlo a začala kašľať, čím prerušila Jurovu excelentnú odpoveď z prvej maturitnej.
„Takže Biblia. Má tých päť kníh. Exotus, Exitus, Excitus, Exidus...“
Syčíme naňho, že Exodus, ale nepomáha.
Potom Maťo. Berie dedinského človeka v realizme.
„Na toto vám stačí sedliacky rozum!“
„Veď ten mám, ale akosi ho teraz neviem použiť.“
Potreba natrieť si ústa pri pohľade na môj lesk na pery s jojobovým olejom, ktorý je absolútna vychytávka, ako by povedali v Emme. Úžasná vecička. Úžasne vonia a necháva lepší pocit než Azuritko ukrytý v koši na bielizeň.
Vlečúce sa dni a potom vedomie, že už je skoro marec, ty brďo.
Cebo s Dadou vravia, že tento piatok nejdeme do mesta. A ak, tak len na hodinku. Najviac na dve, ak nikoho nestretneme. A ak stretneme, tak najviac na tri. No a potom sa nám už domov chodiť neoplatí...
Braňo sa ukázal. Upísal svoju dušu basketbalu na druhom konci republiky a už mi nemá kto rozprávať neslušné vtipy pri obede.
„Vyzeráš, akoby si vykradla džipsy šop a išla kandidovať za prezidentku do Ruska. Ale samozrejme, že by som ťa volil.“
„O tom nepochybujem.“
Musím mu povedať. Ako Ernest prehodnotil priority a naháňa zombíkov... Ako Kučeravá bola darovať krv, a aj keď jej nemohli nájsť žilu, neodpadla.
Občas mám pocit, že ľudia, s ktorými sa dalo, pomaly a potichu odchádzajú, vytrácajú sa, a vyčerpávačov akoby sem každým dňom zhadzovalo snežným delom. Tak nejako to myslím.
