Ako keď som si vo vintage shope chcela kúpiť klobúk, ale bol mi malý. Všade bolo cítiť čiesi životy, čo sa tu snažia zostať, splynúť, povedať čosi o pominuteľnosti. Do toho spieval Leonrad Cohen a predavačka kreslila sakurové kvety na plagát. Odtiaľto sa už neodchádza, chcela som povedať, nikam celkom neodchádzame, a nikam sa nevraciame celí...
Oblizujem poštové známky na pohľadnice a bojím sa prasacej chrípky.
Strihali ma v kaderníctve, kde čas zastal už strašne dávno. Kaderníčka má stálu klienetelu s vekovým priemerom 50, a psa, ktorý má 12 ľudských rokov, čiže tam celkom zapadá. Chvíľu sa poneviera okolo mojich vlasov, padajúcich na zem, potom kamsi odchádza, dávno si zvykol na ľudí, čo sa vlasmi zbavujú starých čias, a naozaj tomu veria. Mám rada psy, občas si ich fotím. Nemajú hlúpe otázky, a tak mám pocit, že si rozumieme.
Kaderníčka hovorí o svojej mŕtvej matke, o kremácii, o menopauze a návaloch, a zastriháva mi ofinu. Potom iba tak prehodí, že už dávno nestrihala dlhé vlasy, tak si to aspoň znovu precvičí. Je proste milá, a ja si rozhodne musím nájsť kaderníctvo.
V malých uličkách vonia santalové drevo, turisti chcú vidieť smrtku, a tak hromadne dvihajú hlavu a foťáky každú hodinu. Raz sa do jedného dočkajú aj osobného stretnutia. Klopú o dlažbu, strácajú sa podpätky ako ľudia, ktorým občas pošlete esemesku k narodeninám, aby sa nepovedalo.
Talian, čo predáva marionetty, mi núka Dona Giovanniho alebo Cassanovu. Achbože. Radšej Spejbla, hovorím. Potom mi podá balerínu v ružovej načuchranej sukni, a pri odchode hovorí každému čau.
Roberto z osmičky je tiež Talian. Robieva party, je medik, je úžasný, vie variť, vie anglicky, je from Neapol, a je gay. Pre istotu, aby sa naňho netvorili rady ako na mandarínky za komáčov. Naučím ho variť bryndzové halušky, a nemusím sa kvôli tomu maľovať.
V električke sedela babka, a niečo si úzkostlivo zapisovala do malého bloku. Buď je umelkyňa, alebo má alzheimera, a zapisuje si, kde dnes bola, aby nezabudla. Pri zastávke stál kominár, zamávali sme na seba niekoľkokrát, akoby mi chcel povedať, že nie je také zložité stretnúť ho. Vystupujem na Hlavním. Tam mi chce Cigánka veštiť šťastný život, slečinko. Za cigáro. Dávam jej posledné dve, nech ho vyveští niekomu inému, mne už jedna do dlane pozerala, a nedopadlo to vôbec dobre.
Zakaždým vídavam bežkárov, keď sem idem. Minule som cestovala s deťmi, kde chlapec hovoril, keby tu boli dvere, tak ich otvorím, a urobím pápá, Karolínka. A Karolínka mu na to, že ona by sa držala tyčky. Ale ja by som ťa vyhodil aj s tyčkou, povedal.
Už som zabudla, ako vyzerá jar. Čoskoro si to pripomeniem, a cítim to celkom vážne.
