Aj keď sme prvýkrát prišli, na zemi boli vlasy, len svetlejšie a v čudných chumáčoch, akoby tam celé noci s nimi čarovali a potom ich niekomu nenápadne strčili do vankúša. Žiadne dlhé reči ani namotávky do samého rána. Stačil chumáč vlasov pripálený na nejakom bažanťom truse a ewiege Liebe bola na svete. Alebo tak nejako, hovorím Mon, a pozerá na mňa trochu vydesene.
Nič to nemení na fakte, že zasa treba umyť zem v ružovom vedre a so žltými rukavicami, aby bol udržaný istý odstup. Od mnohého a mnohých si treba držať odstup hneď na začiatku, nie až neskôr, keď sme príliš blízko. Tak ako treba zem umývať v rukaviciach, nie potom do zblbnutia si krémovať ruky, lebo máte zničené nechty od Cifu.
Keď som v sobotu v záhrade zbierala jablká a hrabala lístie, lebo niekto nemá srdce vyrúbať tridsaťročné jablone, videla som len otlčené jablká pod lístím, ako im je jedno, či príde zima a oni zhnijú pod snehom, alebo ich niekto zdvihne a bude rozmýšľať, čo s nimi máme spoločné.
To sú tie príliš nezodpovedateľné otázky, ktoré riešite v sobotu ráno, keď pijete veľa minerálky a jete tresku. Prečo vrabce nezabije elektrina, keď sedia na drôtoch, či už sú pomarančové salónky v obehu, či je lepšie špagety po dovarení obliať teplou alebo studenou vodou, prečo nechceme dobrých chlapcov, s ktorými by bol život jednoduchý, koľko pokút za rýchlosť môžete dostať v dvojročnej skúšobnej lehote, či je lepšia pleťová voda s alkoholom alebo bez, na aký deň v roku vychádzajú Vianoce...
Aj tekvice sú už v obehu. Raz takú vydlabem ako dieťa z amerického filmu a urobím jej oči, uši aj ústa tesne pred Halloweenom, načo sa vo mne prebudia zvláštne schopnosti. Napríklad budem ráno v autobuse naisto vedieť, či som pred odchodom vypla žehličku na vlasy a zamkla. Alebo sa naučím, ako podvedome neočakávať od ľudí, že sa zmenili. Za týždeň, dva, tri, kým som zháňala Katuščákove knihy a škrabku na zemiaky, kým bolo ticho a tma, a myslela som si, že som od toho ďaleko. Aj som. Fyzicky. Niečo však nezostáva tam, kde to necháte, hoci si človek myslí, že bude aspoň o polovicu starých zamotaností ľahší. Blbosť.
Kto sa bojí, nech nechodí do lesa. Tiež blbosť. Janko s Marienkou sa nebáli a ako skončili... Dobro síce zvíťazilo nad zlom, ale iba kvôli tomu, že nikto ich život ďalej nezdokumentoval.
„Veci, ktoré sa skončili happyendom, sa ešte neskončili...“ (Mrs.Smith)
Na opačnej strane lesa sú bobule zakázanej farby, kam sa už nesmie ísť, a tak ich radšej všetky vyšklbeme, a tvárime sa, že tam nikdy neboli. Tak aspoň neprekračujeme hranicu.
„A sme zasa tam, kde sme boli,“ povedala Katarínka, keď som sa v piatok nenápadne pýtala na Ernesta. Lukáš na to, že inde sme ani nikdy neboli, slečny. Má pravdu.
Ešte má spolubývajúceho, ktorý musí spať minimálne desať hodín denne, takže po pol jedenástej večer spolu nemôžeme telefonovať.
Minule som mu hovorila, že si raz kúpim antialergénnu mačku. Bez chlpov. Potom mi ale niekto povedal, že také mačky veľa stoja, lebo ich treba pravidelne krémovať proti slnku, aby sa nespálili, keďže nemajú srsť. Radšej som si to rozmyslela. Náhodou by som ju párkrát zabudla nakrémovať a musela by som žiť s vedomím, že som to holé stvorenie nechala upražiť sa.
Džidži má narodeniny. Vždy hovorila, že keď budeme mať dvadsať, už sa budeme správať normálne. Katastrofy budeme vedieť predvídať. Nenecháme už spadnúť veci na dno, aby sme ich odtiaľ opakovane vytiahli, pozreli sa, do akej miery skorodovali a potom ich pustíme späť. Budeme chápať, že z trosiek Titanic 2 už nikto nezostrojí...
Myslela som si, že dovtedy isto vyrastieme. Z mnohého a z mnohých. Blbosť. Ešte aspoň dvadsať rokov.
Ale inak, všetko najlepšie, drahá.
