Kúpila som si časopis, odkiaľ sme sa celú strednú učili, prečo je to s chlapmi zložité, ale štyri roky boli zrejme málo, aby sme sa niečo exaktné aj dozvedeli. Bol tam skvelý diár a rozhovor s Paris Hilton, no nekúp to. Chcela som sa vyhnúť dôležitým dátumom, načo si robiť bodky dopredu, zajtrajšky bývajú občas neisté a zbytočné. Aj tak pôjde o rok do smetí so všetkým, čo (ne)mal priniesť, a nikto s tým nič nenarobí. Ani Paris Hilton nie.
V Auparku som stretla chlapca v obleku medveďa. Zložil si gigantickú usmiatu hlavu a jedol hranolky. Mal veľké biele medvedie laby, a deti sa s ním fotili, lebo aha, macko, macko. Sedel na lavičke a vedľa neho jeho hlava, ktorú si mohol zložiť cez obedňajšiu prestávku, aby sa na chvíľu prestal usmievať falošným medvedím smiechom bielej farby. Neviem, prečo som zastala. Možno si zasa začnem všímať ľudí, možno zasa začnem spávať, možno zasa začnem čakať, očakávať, a biely medveď bol znamením.
Ako dievča s farebnými šnúrkami, čo so mnou chodilo na filozofiu. Po štyroch mesiacoch som zistila, ako sa volá. Sedávali sme spolu, a ja som vedela iba to, že nosí farebné šnúrky a okuliare. Takýchto ľudí si zvyčajne nepamätáme, nežúrujú s nami, nezamilovávajú sa nahlas, nenadávajú ako pohani na školský systém, iba sú, občas nám poradia na zápočtoch, nechajú odpísať, nič nechcú, a potom sa stratia.
Potrebovala som okolo seba ticho a plynutie. Dieťa na polnočnej spalo, lebo áno, toto má byť tichá noc, ak nie teraz, tak kedy? Pomaly mi docvakávajú veci o nových začiatkoch a starých koncoch. Nikto už nehovorí o veľkoleposti, asi ju netreba očakávať, nie sme v Gilmorkách, lebo nežijeme v seriáli, akosi sme si zvykli veriť na veľké veci, zlomy a zmeny, pokosený trávnik pred domom a večné lásky. Priveľa čítame, priveľa chceme.
Po nociach si vyberám obrázky žien, čo už nežijú, a posielam ich dievčaťu, čo ich po nociach zalieva do náušníc, aby sme žili príbehmi iných, lebo naše nestoja ani za háčik, čo prepichuje uši.
Zábradlie Revúcej má nový veniec a dve sviečky. Kruhový objazd a namrznutú vodu rozdelila Zubatá. Kačky pri tom museli vydesene ponárať hlavy. Blízke stretnutie a hlavné spravodajstvo. Svätá Barbora v zákrute nesedela.
Chcela som sa spýtať veľa hlúpych vecí, napríklad, kto je zodpovedný za neplnenie vianočných želaní, kto má na starosti zázraky, čo neexistujú, kto vymyslel lepšie časy, čo možno nenastanú, a nakoniec vážne tomuto veríte?, ale nie, viem, že treba veriť. Vo všeličo a všelikoho, aspoň sa človek má na čo vyhovoriť. Hriechy sú zametené pod kobercom ako múka z fúkaných rožkov v čokoláde, tak sa to robí predsa, s Vianocami odchádzajú staré krivdy, aby urobili miesto novým, a ľudia sa mohli pravidelne čistiť ako šuflíky, aby sme vždy mali dôvod vyhadzovať a prijímať, aby bolo čo vyhodiť.
Oblečiem si šaty parížskej modrej a privítam nový rok. Niekto bude rozprávať zážitky, čo sa nikdy nestali, niekto ma pohladí po vlasoch zalakovaných Taftom číslo tri, lebo pri päťke by sa mohli zlomiť. Zlomené vlasy na Nový rok nie sú dobrým začiatkom. A načo sú dobré začiatky? Nejako už predsa dopadnú.
Možno vyhodím tarotové karty, aby som nechcela vedieť viac, ako mám právo, spálim staré denníky, aby som nechcela meniť to, čo už nezmením, zopár vecí pôjde do ohňa, keď bude stará mama niečo legálne páliť v hmle. Hovorím, že hmla sú myšlienky ľudí, čo sa hromadia, lebo nemajú kam ísť, potom sa plazia popri bielizni povešanej na dvoroch a balkónoch, a hľadajú svojho majiteľa. Zapínam hmlovky, vystačím si s vlastnými, nepotrebujem cudzie.
foto: lebestdress.com
