Lebo mať trpezlivosť s ľudmi je hrozne ťažké. Neviem to. Nikdy som to nevedela. Nevedela som a neviem čakať, veriť, dúfať, myslieť si, spoliehať sa. Chvíľu som to robila, chvíľu to robíme všetci. Len niekoho to časom začne baviť viac, to sú tie extrémne prípady a vtedy to začne byť nebezpečné. Byť celý život čakateľom na zázraky je horšie ako čakať na transplantáciu srdca. Hoci niektorí majú to vlastné aj tak akoby iba na skúšku.
A chce to alebo absenciu pudu sebazáchovy, sebaúcty, sebavšetkého alebo aspoň peknú čakáreň.
S ľuďmi sa hlavne neoplatí bojovať. A chcieť od nich, aby, napríklad, robili to, čo sa od nich očakáva. Čo očakávame. Že by raz za čas mohli dodržať vlastné sľuby. Lebo ľudia radi sľubujú, ktovie, prečo. Lepších to z nich neurobí, lepších ako sú, z nich vieme urobiť iba my. Ale to je tiež vec, ktorá človeka časom vyčerpá a omrzí. Ako ťahať si karty dovtedy, kým v nich nebude to, čo chceme vidieť.
Ráno boli strechy biele a ja som vedela, že takto vyzerajú rána po niečom. Že to nie je len tak. Lebo v noci sú ľudia smelší. Hovoríme a robíme veci, na ktoré cez deň nemáme guráž. Teda, tak som si to myslela. A potom ma Slečna K. presvedčila o opaku. Slečna K. sa rozhodla ospravedlniť. Za bieleho dňa. Pánovi V. Lebo, hajzel, neprišiel na jej koncert. A sľúbil! Hajzel. A to sa neodpúšťa!
Teda nie hneď, až neskôr. Tak sa slečna K. veľmi nahnevala a vykričala Pánovi V. všetky veci, ktoré spod zameteného koberca vládala vytiahnuť, lebo Slečna K. vie byť veľmi úprimná a o zametených veciach sa vrieska najlepšie, lebo sa o nich najlepšie a dlho mlčalo. A zima bola naozaj dlhá.
Lenže Slečnu K. to potom veľmi mrzelo a tak kúpíla Pánovi V. ruže. 29 ruží z honoráru za koncert, na ktorý neprišiel a sľúbil! Nasadla na autobus do jednej z mestských častí hlavného mesta a v tej chvíli vonku začalo snežiť.
Keď prišla do dediny, pýtala sa ľudí aj Dvanástich mesiačikov, hovoriacich lavičiek, Červenej čiapočky aj krčmára, či nevedia, nevideli, nepočuli, kde býva Pán V. Nevedeli. Ale povedali, že v kaderníctve určite budú vedieť. A tam vedeli, lebo v kaderníctve musia vedieť všetko.
A tak Slečna K. putovala na kraj dediny, kde trikrát zazvonila na zvonček. Pán V. má ťažko chorého otca na infúzkach, ktoré si odpojil, keď počul, že niekto zvoní, keďže jej musel prísť otvoriť. Tak tam stála, už zimná princezná Katarína s narúžovanou hubou červeným rúžom z Pupy za 10 euro, vonku mínus dva, sneh sa sypal, a ona držala v ruke tých 29 ruží, lebo 30 je párne a hovorí: „Je mladý pán doma?"
Nebol. Ale tatko sľúbil, že kvety odovzdá, dokonca ho to tak pobavilo, že sa mu na týždeň polepšilo.
Slečna K. stihla autobus späť, ale za ten čas strašne nasnežilo, a ja som povedala „Katra, ja ťa hrozne uznávam, ale toto, čo je vonku, to je všetko za to, že ľudia veci neukončia, keď si povedia odtéééraz."
Takže preto je teraz takto, preto mám mokré nohy. Lebo niektoré bytosti sú jemne dezorientované a občas nevedia, čo chcú. A potom sa dejú zvláštne veci. Nielen v marci.
Mám rada neuveriteľné príbehy, ktoré nemusíte vymýšľať, lebo sa naozaj dejú. A ešte k tomu sú trochu o láske, preliezaní plotov a rušení (vlastných) hraníc. Lebo niekedy treba ísť až tam, kam nás tí druhí pustia. Aj keď nás v podstate nepustia. Aj keď si niekedy zamieňame to, čo naozaj chceme s tým, čo chceme iba preto, že to nemáme.
Veľmi sa mi páčia ľudia, ktorí sa neboja, veľmi im fandím a držím palce. Nepoznám ich veľa, to je pravda. Ľudia, čo viac cítia, ako myslia. Dnes už vôbec neviem, čo je viac na škodu. Ani či je horšie niečo stratiť, keď to skúsite, alebo neprísť o nič, keď to neskúsite.
Viem však určite, že tým, že si veci nebudeme komplikovať, ich jednoduchšími neurobíme - vlastná skúsenosť, a nad tú niet. A robiť správne veci so správnymi ľuďmi by bola asi nuda. Preto treba občas asi robiť to, o čom sme presvedčení, že je správne, len s nesprávnymi ľuďmi. A neroztrhať si štrimfle, keď sa budete niekomu vkrádať do záhrady s kyticou ruží.
S láskavým dovolením Slečny K. foto Jana Gombíková
