A chcela som sa spýtať, čo bude. Mám schopnosť nebrať skutočnosť na vedomie, kým si neuvedomím, že nie je až taká neprijateľná.
Do doliny je to kúsok, tvrdil M., keď som si sadla na kameň a povedala, že ďalej nejdem. Zastavili sme sa v krčme, kde mali na stene medvediu kožu. Chlap za pultom s veľkou hlavou a spoteným tričkom mohol byť pokojne sprevádzač na koniec sveta, možno aj o kúsok ďalej. Pýtam si slimky.
„Moja, tu ste neni v hoteli Kárlton. Ten je na druhej strane, keď pôjdete pekne v smere potôčika, tak pri treťom strome zľava uvidíte taký nadpis, že Kárlton, tam majú slimky. Ale pozor na medvede."
Na wifi som sa pre istotu nespýtala.
Braňo chcel silou - mocou stavať máj, vraj nevadí, že si ho nevezmem, on aj tak pochybuje, že si raz niekoho dobrovoľne vezmem, ale chcel uväzovať fľašu na vrcholec stromu a zaspievať si Staviame my máje. A chcel, aby prišla telka, aspoň mestská, ale na to si už sotva pamätá. Nepamätal si na to ani na druhý deň. (2008)
Na konci dediny stojí morový stĺp, za ktorý sa nesmelo chodiť. Nie kvôli prízrakom, čo občas vídavať v poliach, ako kvôli hlavnej ceste, čo okolo nich vedie. Niekedy mám chuť tadiaľ prekročiť rýchlosť, keď mi podvedome napadne, že na takýchto miestach nachádzajú ľudí občas zabalených v igelitoch. Obesenci viseli za dedinou odnepamäti. Bludičky a perníková chalúpka sú až druhoradé.
Pod kávou sa kýva stôl v záhrade. Stará mama mi ukazuje narcisy, sú žlté, jasno žlté, ťažko je opísať žltú.
„O chvíľu budú aj tulipány," hovorí.
Je si tým istá, akoby jej to niekto povedal tesne predtým, než nimi zafarbí záhradku.
Prikyvujem a obliekam si sveter, hoci nie je vôbec chladno. Takmer mi presvitajú žily cez pokožku. Už ma nebavia porcelánové ani alabastrové komplimenty.
Je toho viac, čo ma prestalo baviť, ale nie je to dôležité. Možno nič z toho, čo momentálne žijeme, nie je dôležité.
„Pri fare postavili záchod."
„Pre verejnosť?"
„Hej."
Dobre vedieť.
„A chodia mi sem mačky."
„Keď ich kŕmiš."
„Iba jednu. Takú sivú."
„Asi povedala kamoškám, aby prišli."
Pôjde do nemocnice. Kúpila si nový skladací dáždnik.
Prichádza vypasená mačka a chce sa mi obtierať o nohy. Nech zmizne. Mačky budem chovať, keď budem stará a na liekoch, ako povedal Braňo. Zatiaľ čo on bude vedľa v skupine anonymných alkoholikov a potajomky budeme robiť tuhé žúry, až kým nás to nezloží. Tak sme to plánovali kedysi.
„Volám sa Alenka, mám problém ujasniť si vzťahy s konkrétnymi ľuďmi a vo voľnom čase fičím na antidepresívach a chovám mačky. Nechcete mladé?"
...
Zima odišla, chvalabohu. Niečo zotrel sneh ako použitá handra v sobotu ráno, keď umývate kúpeľňu a všade cítite Domestos a piatok, čo je za nami. Ničmoc kombinácia.
Ešte sa nesmie sedieť na zemi, to ma učili, kým je v názve mesiaca r. Mohlo by to dopadnúť zle. Ako nerozkvapkať si oči pred šošovkami, korčuľovať sa na rieke, kde vidieť bubliny pod ľadom, vykosťovať rybu od hlavy, začínať si čokoľvek s umelcom, jesť divé bobule, ktoré vyzerajú ako ríbezle, ísť naboso do topánok, ktoré odierajú...
Samé prúsery.
...
Skúsenosti potvrdzujú, že väčšina ľudí to so mnou skutočne myslela dobre.
...
Pýtajú sa ma na školu. Môžem im porozprávať, ako na parapet komunistickej budovy svieti slnko. Teta za katedrou sa hodí do pondelkového rána, celé je akési socialistické. Niekto sa ohradí, čo už len ja viem o tom? Správne. Pondelok.
Haribo hovorí, že si to nemám tak brať. Teda, nepovie to rovno, ale hovorí so mnou tým spôsobom. Strieľajú mi vlasy do všetkých strán, lebo je pondelok. Zatváram oči. Od slnka alebo spánku. Občas preletí ponad nejaký vták a urobí tieň. Už je jar.
Tak nech sa ma ešte nieto spýta na školu, nech poviem, že vpohode.
...
Na cintoríne fúka vietor z juhu. Dvíha mi sukňu a pozerajú sa na to ľudia v bielych golierikoch, čo sú odfotení takmer ako na maturitné tablo. Ibaže na náhrobnom kameni, olemovaní rámom ako v pamätníku večnosti.
Očíslovali rady. Starí otec leží v šiestom.
Ako to môže vyzerať POTOM?
„Dobrý deň, ja som zo šestky."
„Och, áno? Ja som zo sedmičky. Pochovali ma hneď vedľa plota."
„Ja som bol za lavičkou."
Myslíte, že Boh má ľudí podľa niečoho rozdelených? Na rady, čísla, hriechy a tak?
Niekedy, keď je hmla, mám pocit, že má v nej ukrytý mlyn, ktorý nám raz rozdrví kosti alebo výhovorky.
Vtedy prestaneme byť dobrými alebo zlými, zotrie sa ten rozdiel.
V strede bez čísla sedí nejaký anjel a stráži vchod na druhú stranu. Zatiaľ tetky naberajú vodu zo studne.
