Tí s oranžovými vestami zametali smeti pri lesíku a vyzerali, akoby hľadali nejaké telo. Ako v knihách o malých mestách, kde si ľudia šepkajú o potenciálnom vrahovi, o nemanželských deťoch, o milenkách vplyvných mužov, o všetkom, čo sa zmestí na stránky po čase aj tak zabudnutých detektívok. Také mala aj teta T. Cestovala, nosila podpätky a míňala peniaze na celkom extraordinárne suveníry, dnes už niektoré vyzerajú ako kulisy z divadla, ktoré bojuje o prežitie, ale zažilo si časy svojej slávy.
Na stene v chodbe má obrázok, v ktorom pláva loďka a vyblednuté more sa nevlní. A loď má meno. Vždy som chcela mať loď s vlastným menom.
Nepýtam sa, či pred štyridsiatimi rokmi balili čašníkov v letoviskách, ani či do plaviek nosili neoholené nohy, iba počúvam. A hrabem sa v škatuliach s bižutériou odvšadiaľ.
„Vážne to chceš všetko vyhodiť?“
„Dokedy to budem skladovať? Na polovicu tých vecí si už aj tak nepamätám.“
Zachraňujem, čo sa dá. Za veľké korále so zelenými kameňmi by som dnes v bižutérii nechala pár stoviek.
Už vidím seba o polstoročie, ak sa dožijem.
Labuť z petržalského jazierka zablokovala premávku. Kým ešte nesnežilo ako o život. Prechádzala cez cestu nonšalantne, ako by to malo vyzerať na nástupe na stužkových, keby boli všetci triezvi, prípadne na svadbách, keď sa niekto chystá uveriť na večnú lásku. Vtedy mi došlo (a vôbec nie prvýkrát), že labute (a iní) sa vôbec nedržia pravidiel cestnej premávky a nepoužívajú priechod pre chodcov, ani neoznamujú, že sa chystajú vtrhnúť (nám) do cesty, a že by sme mali brzdiť, lebo katastrofy sa dejú každý deň, a práve vtedy, keď to najmenej čakáme.
Potom si vždy hovorím, že je to tak dobre, a zo všetkého plynie poučenie, a raz sa takto veľa naučím. Krížim nohy na znak tohto klamstva. Zajtra si prečítam článok o kŕčových žilách, ktoré vznikajú z prekrížených nôh.
Ráno o antickej filozofii je dlhé, už dávno som nebdela pred jedenástou. Nieže by mi chýbalo skúškové, iba spánok. A káva. Udrela som si zápästie v rannom zmätku, zasa budem vyzerať ako každá piata žena. Braňo sa mi vždy smial, že som strašná krehotinka, a mám chodiť s tabuľou Nedotýkať sa, modriny na rukách už pri silnejšom stisku!, a odplaším už kompletne všetkých, ktorí by sa chceli čo i len priblížiť. Možno príde na ples, dávno som ho nevidela.
Minulý týždeň si Euridika podrezala žily hrdlom od fľaše a Orfeus neprestával hlasno spievať. Zbor sa mu však prehlušiť nepodarilo. Moja ostatná seminárka bola o tragike v literatúre. Na maturitách sa ma pýtali, či sú zapamätateľnejšie príbehy s tragickým koncom. Asi hej. Dobré konce sú asi nudné. Preto máme občas tendenciu zvoliť si namiesto dobrého konca zlý nový začiatok.
„Ak v sebe nosíš peklo, nerátaj s tým, že láska zvíťazí nad smrťou.“
Piotr Gruszczyński
Vergílius tvrdil, že kŕdle vtákov sú mŕtvi. Na elektrických drôtoch šuchoria perie. Preto ich to už nemôže zabiť. A občas tvoria šípky, aby vyhoveli ľuďom, ktorí hľadajú znamenia pre svoje ešte neuskutočnené rozhodnutia, ako hľadáme symboly v námraze na sklách, a potom pohansky nadávame, keď sa ju snažíme zoškrabať z okien áut.
Chceme, aby nám kŕdeľ divých husí nakreslil na oblohu smer a rýchlosť nášho života, a myslíme si, že to vôbec nie je alibizmus.
„Vie niekto, čo je scientizmus?“
„To neni tá sekta, čo je v nej Tom Cruise?“ niekto sa prebral.
Ticho.
„Mali ste na strednej filozofiu? Asi ste spali rovnako ako tu.“
Končí mi prednáška. Musím ísť kúpiť si lak na nechty a fínsky chlieb.
foto:deviantart.com
