Pochytila ma akútna potreba ísť domov, mať domov, čojaviem, miesto, ktoré neznie pateticky, ale môžete tam jesť domáce jedlo a hovoriť Krpcovi, nech neje vifonky, lebo je to nezdravé a on bude naďalej sedieť na gauči a jesť to svinstvo, lebo mu to vraj chutí. Poznám kopec ľudí, ktorí jedia vifonky. Aj bez vody. Sú to zvyčajne správni ľudia. Hej. Ak by to bolo poznávacie znamenie, tak ľudia, čo jedia vifonky, sú tí, s ktorými by ste išli stanovať, liezť po skalách, nechať sa tetovať na členok a kričať od bolesti, nadávať na systém, skrátka všetky tie veci, ktoré robíte len so správnymi ľuďmi. Nechutia mi vifonky, asi mám od správnosti ďaleko preďaleko.
Ľudia majú občas zvláštny dar rozprávať sa blízko seba, akoby ich nejaká vnútorná nitka, čo sa musí pretrhnúť z celej sily, držala pokope. Je to čudné. Počuť veci, ktoré hovoríme všetci a sú alibizmom, a všetci to vieme, aj keď hovno o tom vieme. O tom všetkom. Občas hovorím ako sa na mladé dámy nesluší, ale no, občas sa správam detinsky a občas mám chuť nájsť si vlastný pôjd s imaginárnym kamarátom, dať mu pekné meno, a už nikdy viac nehovoriť so skutočnými ľuďmi, lebo neviem, čo by som skutočným ľuďom chcela povedať. Neviem, či im mám čo povedať, neviem, či sa skutoční ľudia vôbec dokážu počúvať. Volal by sa Emil. Emil, akého mi poslal M., možno ho pre mňa aj odfotil, len to vtedy ešte nevedel, ale Emil to možno už vedel vtedy. Aj to, že mu dal meno Emil.
Niekto by mal chodiť so zvončekom chvíľu pred novembrom a hovoriť, ľudia, ste si všimli, že zoschlo lístie, alebo možno aj zhnilo ako kadečo iné hnije (krížom krážom), a vy si to ani nevšimnete, a bola by to múdra veta posledných mesiacov. Vyryť do steny, postele, stola, stromu, opaska... Tak ako vyrývame iné veci. A myslíme si, že majú cenu. A zmysel. A robia z nás to, čo nikdy nebudeme. Medzitým, ako si nevšímame.
Ešte som počula, že „Chlapov, čo by vám dali všetko na svete, aj tak nechcete," a iné veci, ktoré mi boli adresované, ktoré som sa občas snažila prepočuť, a ktoré som sa občas snažila parafrázovať, neviem si už však o nich nič myslieť, neviem ich používať v kontexte, neviem, prečo sa ešte niekto zamýšľa nad vzťahmi a robí to intenzívne ako niekto v Tescu vianočnú výzdobu v októbri. Kontraproduktívne sa tomu hovorí, ale tam stačí nakupovať. Stotožňovať sa dnes už dá s máločím, hrozno a mandarínky aspoň netreba riešiť.
Spomienky na leto neblednú, iba sa uložia. K fotkám s plameniakmi zo ZOO, kde som vysvetľovala, že to sú tie, s ktorými hrala Srdcová kráľovná kriket, pamätáte? Otočili ich dolu hlavou a bolo to kruté. Nechcem byť niečia Srdcová kráľovná, mávam výčitky svedomia. A občas migrény. Asi to s tým nesúvisí.
Mala by som napísať niečo pateticky vzletné o láske, nech je v tom čo najviac sentimentu a dažďa, lebo ide zima, budú sa lámať vlasy zo zimy a srdcia (celoročne), achbože, ten pátos.
Bude tichšie. Malo by byť. Ako tuhá zima. Mačky, čo už počuť iba občas, ako rozhovory bez hlavy a päty, ako myšlienky, ako my, keď od rána jačíme za vecami, čo utekajú pomedzi nás, lebo majú byť podstatné až neskôr, oveľa neskôr. Aby sme to zistili ex post a naučili sa neľutovať.
Medzitým ľudia zavaria kompóty a včely sa uložia, aj my by sme sa mali. Upratať kamsi. Konečne.
foto: M.I.
