Kadidlo voňalo inak, sakrálne, by povedala M., a sochy zabalené v papieri údajne kvôli rekonštrukcii. Možno len mali v očiach ten výraz, čo by sme nemali vidieť. Zdesenie alebo ľútosť, že sa za pár storočí ešte nerozbili, a sú tu aj dnes. S dolámanými rukami.
Oltár u františkánov je posunutý doľava a svätý Reparát leží za sklom a pozerá sa. Je mŕtvy najviac, ako je to len možné, a niekto si ho chce fotiť.
Mŕtvi sa fotiť nesmú, hovorí S. a nato niečo o kradnutí duše.
Spomeniem si na čiernobiele fotky, čo raz našla teta Tonka, keď vyprázdňovali rodičovský dom. Vysvetľovali mi so starou mamou, prečo niekoho obliekajú do bieleho, keď umrie, a vtedy sa mi to nezdalo byť čudné. Ani fotky ľudí, čo plačú, ani to, že niekto má tieto fotky doma, niekde v škatuli zo salónok zo šesťdesiatehoniečoho hneď vedľa porcelánu s ružičkami, ktorý nikdy nevyužije, lebo je príliš vzácny.
(šálky s ružičkami nahlas hrkotali, keď ich vysypali na dno plechového kontajnera)
Tam čakajú, kým niekto príde a spáli ich aj s ľuďmi na obrázkoch, lebo fotky sa údajne nesmú vyhadzovať, iba ak páliť, pre istotu, aby ste nikomu nič neukradli, dušu napríklad. Na čo by nám bola cudzia duša, dosť máme problémov s našou, chcela som sa spýtať. Aj teraz, kým nám ešte nezapaľujú sviečky zapaľovačmi s nápismi a nenosia vence s veľkými kvetmi a gramatickými chybami v nápisoch na stuhách, si vystačíme s vlastnou.
Namáčam si ruku do slanej vody a stále je cítiť kadidlo a oblúky sú lomené.
Dnes kráčam k centrálnemu krížu a pozerám na hroby, čo už nemajú žiadne kvety ani meno, klopem podpätkami tým, čo majú sviatok, a musia počúvať naše rozhovory. Ľudia majú strašnú potrebu pýtať sa na absurdnosti a hovoriť o absurdnostiach. Medzitým ako zapaľujú kahance a nadávajú, že nie je kam zaparkovať.
Teta H. si už kúpila miesto na cintoríne.
„Koľko dnes stojí miesto na cintoríne?“ pýtam sa informačne, keď už je taký dopyt aj po hroboch.
„Tritisíc na desať rokov jedno miesto.“
Po správnosti som mala niečo povedať, ako keď sa pýtate na cenu kabáta. Lenže o cenách kabátov niečo viem, o cenách hrobov, žiaľ, nič, takže netuším, či vzrástli a stále rastú, čiže sa treba poponáhľať, alebo budú klesať.
Či sa mi páči v škole a či som si zvykla, som dnes počula iba trikrát. Raz otázka, či som neschudla, a dvakrát, kde som si kúpila čižmy.
Starej mame sa nepáčia.
„V takých by som nešla ani švábku kopať.“
„To ani ja. Rezervovala by som si za ne skoro šesť rokov miesta pod zemou.“
Dnes večer tam budú tí, čo fúkajú do sviečok, ktoré už ráno nebudú horieť, a budeme dávať dolu rukavice, aby sme ich znovu zapálili. S nimi nesmrteľnosť alebo aspoň naša viera v ňu. Nebude snežiť, lebo by im zamrzli žlté chryzantémy a bránka by v noci vŕzgala príliš nahlas.
