Z vedľajších dverí počujem hlasy chlapca, ktorý hovorí, Viete, my sme mali angličtinu tri roky a boli sme spojení s nemčinármi. Výhovorky. Zrejme dovrzal test a hľadá apologise pre ženu s konzultačnými hodinami na dverách, aby to napokon nebola jeho vina. Stále ste na tom lepšie ako naša generácia, hovorí žena, a jeho to vonkoncom nezaujíma, aj tak všetci čakáme len na Dajte si index, aby sme si dali slúchadlá do uší a mohli odísť (houby do lepších zajtrajškov, iba odísť).
Z dverí vychádzajú ženy v rolákoch, vonku je zima, aj zlatý retriver na zastávke mal károvaný kabátik, a nebolo mu do reči. Ženy majú v rukách šálky s kvetmi alebo s menami, obchádzajú ma, umývajú si šálky s menom ako Mária, aj lyžičky od kávy.
„Kedy odchádzate?" pýta sa ma pani R., keď si omotávam šál. Všetky ženy, čo ma v živote učili nemčinu, mali na stene mapu Bundesrepublik a staré pohľadnice, a boli to skvelé ženy. Dnes neviem, či som sa ju neučila viac kvôli nim ako kvôli nemčine samotnej.
„Štrnásteho."
„A vrátite sa..."
„Hej, vrátim sa. Mám tu veľa kníh, neoplatí sa to prenášať."
„Závidím vám, mať tak ešte raz dvadsať a možnosti, čo máte dnes."
Kriste, len to nie. Už nikdy rovnakých dvadsať rokov, už nie rovnaké chyby, už nie rovnaké rieky, do ktorých sa dvakrát nestúpa, už žiadne „keď budem mať dvadsať...", nie.
„Nechajte sa inšpirovať tým mestom. A dajte si index," hovorí pani R.
Áno, sú mestá, ktorým by sme zapredali dušu, a predsa v nich nežijeme. Aby nám nezovšedneli. S ľuďmi je to podobné. S niektorými nežijeme z rovnakého dôvodu.
Stále na svete existuje nenormálne množstvo zbytočných vecí. Sponky za posteľou, ktoré nikto nenájde, a prázdne reči. Veľa rozprávame, len málo z toho sme schopní naozaj prežiť. Preto som mala občas chuť viac nepísať, lebo balastu je všade dosť. Preto neanalyzujem cudzie rozhovory, ani nehľadám hlbší význam tam, kam ho nikto nepripísal. Beriem si cudzie vety do zápisníkov a hovorím, že majú široké interpretačné spektrum.
Žijeme zlomky čohosi, z čoho chceme skladať dôstojné mozaiky, naružovo vyfarbené a schopné nerozsypať sa. Nadužívame slová, ktoré prestávajú čosi znamenať, a ľudia sa tlačia do električiek, akoby všetci mali zmysel života, a potrebovali sa za ním urýchlene dostať, lebo kdesi umiera.
Soňa hovorí, že sme mladé, a mali by sme mať v sebe život. Má pravdu. Rovnako aj Stanka, keď hovorí, že problémy neexistujú, sú iba riešenia, ktoré odmietame prijať. Aj môj brat, keď povedal ségra, čaká ťa dlhá vej, ale ty to dáš. Už si vie sám falšovať ospravedlnenky, bude po mne.
Steny ani poháre nepukajú z nás ani našich rozhodnutí, vôbec nie, každý si nesieme svoje tapety s ružičkami v sebe, aby sme ich občas mohli strhnúť a nanovo premaľovať, prelepiť. Je toho veľa, čo máme, hromady ako na žehlenie, len sa nám nechce, lebo je občas zdĺhavé upratať si. Toto všetko.
