Keď pálil lístie na dvore v čase lienok v mojich vrkočoch a Pocahontas na svetroch, mala som pocit, že toho vie strašne veľa. Že kdesi za tou tlejúcou kopou má položenú knižku právd a omylov tohto nepravidelne polámaného sveta, ktorú sa mi nikdy nepodarilo nájsť, pretože ju vtedy buď spálil, alebo si ju vzal so sebou...
Keď išiel umrieť, a vedeli sme to všetci, mlčal. Asi chcel, aby som na niečo prišla aj sama, a mohla by som byť na seba hrdá, keby už nikto iný nikdy nechcel byť.
V skutočnosti mal učebnicovú rakovinu pľúc, ale na smrť sa dá čakať aj s menej odbornými myšlienkami, aby bola menej oficiálna, lebo oficiálnosti sú vždy príliš neosobné, a čo by už malo byť viac osobné ako vlastné umieranie?
Odchody a príchody ako na železničnej stanici a v automate horúci citrónový čaj. Nestíhame im povedať I don't know you but I want you, ani sa opýtať Are you really here or am I dreaming? Stíhame sa akurát báť. Že nám odídu. Že ich stratíme alebo stretneme len raz. Alebo že ich stretneme len raz za život a nestihneme si uvedomiť, že sme nikdy nechceli, aby odišli...
Niekedy mávam zvláštny pocit. Keď mi ľudia občas volajú v noci. Alebo hocikedy. Že sa čosi stalo a ja im nebudem vedieť pomôcť. Pretože býva NESKORO.
Ako keď Adela začala v škole odpadávací maratón a ja som sa bála, že reči o jej anorexii sa raz tým najodpornejším spôsobom potvrdia a budem sa pýtať, na ktorej planéte a koľko svetelných rokov od nej som, dopekla, žila, že som ju poriadne nevydrmala za jej kučeravé vlasy, ktoré si musí dávať v kine do gumičky, aby cez ňu videli ľudia na plátno.
Moralistov vždy bolo, je, a bude ako čečiny. „Myslel som si, že si dosť inteligentná na to, aby si vedela, ako ti to škodí,“ a zapálila som si ďalšiu. V preklade to znamenalo, že si nemyslel, že som až taká sprostá. „Máš nádherný slovník, fakt!“ Popálila som si ruky vriacou vodou a ešte dvakrát som zopakovala, nech je o čom.
Šetriť si cigy a vulgarizmy na druhý svet nemá význam. Nebolo by nás za čo súdiť. Lebo za čo sa neodsúdiš sám, odsúdia ťa iní s konečnou platnosťou, aby si sa naučil, že ti to má byť ukradnuté.
Ale neviem dôstojne strácať ľudí. Teda nie tak, aby sa mi to nezdalo byť nespravodlivé a aby som sa s tým dokázala zmieriť. Lebo keď sú raz pri nás, nie je fér, že nás tu len tak nechajú bez nich. Férovosť nie je devíza sveta, viem.
Už vonkoncom to nedokážem, keď sa mám postupne prizerať a nemôcť tomu zabrániť. Radšej naraz a potom sa nepýtať, kde sa stala chyba.
Tak som bola pripravená ísť za ňou a možno naraz stratiť ju aj naše priateľstvo s tým, že ak sa okamžite nespamätá, nemienim ju podporovať vo vlastnej sebadeštrukcii, nech už to znie akokoľvek pateticky, klišovite a totálne nekamarátsky.
Namiesto toho som ju ráno stretla v bufete. Jedla mäsový hamburger a ja som sa musela zasmiať.
„Ty ješ!“ vyletela som na ňu, až jej takmer zabehlo.
„Nie, ja žeriem ako prasa!“ pozerala na mňa chvíľu zmätene, ale bola to za posledné týždne najupokojujúcejšia veta, akú som vôbec mohla počuť.
Prepáč, Gerdagirl, že som o tebe pochybovala.
Občas ich nechávame odísť sami. Nemusíme ich stretnúť ani v dublinských uliciach spievať do tmy a nemusíme vtedy ani vedieť, že raz budeme strašne ľutovať, že odišli.
„Porozprávame sa, keď budeme obaja dospelejší,“ povedala som v čase strašnej nedospelosti, aby som jedného dňa zistila, že už sa nie je o čom rozprávať a už to tak navždy zostane. Prudkodospelé kecy mi ťahali plomby. Až som chcela zakričať STOP, odznova a na začiatok! Takto sme to predsa nechceli.
A pritom stačilo možno jedinýkrát vtedy niečo povedať a čosi iné nepovedať. Lebo ľahšie sa ľutuje to, čo sa stalo, než to, čo sa nestalo, a mohlo sa.
Jedinýkrát. Stretnúť sa... Stálo na plagáte bez happyendu. Tak to zrejme býva. Keď som po polvečnosti a po štvrtku opäť raz mlátila do klavíra, chcela som to pochopiť. Ako írska ovečka s dáždnikom na írskom tričku. Pripravená pre každý prípad a v každom ročnom období. Keby pršalo a nechcelo prestať. A po ulici by išiel niekto bez dáždnika, koho už zajtra nestretneme...
Venované jednej kučeravej ovečke...
