Rána sú ako divá čerešňa, čo rastie pred divadlom, podobá sa ľudom, ktorí v sebe skrývajú schopnosť ubližovať. Niekomu viac, ako bude odpustené. Asi.
Hádžem do seba pizzu, keď mi z nej K. zje všetok ananás, zapíjam kávou v plastovom pohári s pekným vrchnákom, a medzitým bežím. Nie je to celkom zlé, miestami mi to vyhovuje, vtedy viem, že veci fungujú, že sa dejú, že sa hýbu, že iba nie sú.
Na dne chladničky zhnili citróny, možno aj viac. Je veľa toho, o čom by sa dalo hovoriť, ešte viac toho, o čom je jednoduchšie nehovoriť. Niekde treba začať. Vysypať cestu omrvinkami, ako to urobili Janko s Marienkou, aby sa mohli vrátiť aj potme.
Valmont je stále Valmont. Isté veci sa v nás nemenia, iba vtedy, keď to nečakáme, a nikdy nás nezmenia úplne. Zaľúbil sa. Nemal to v pláne ani v slovníku. Na zárezy do opaska city netreba.
Strih.
Vyhadzujem sčerneté citróny a myslím na svoju učiteľku na zš, ako hovorí: „Kto akou zbraňou bojuje, takou zbraňou umrie." Bola to pointa nejakej povesti v čítanke alebo v Slniečku. Spýtala sa, či to niekto vie vysvetliť. To máte tak, keď váš kamarát Nechcemsaviazať spáva skoro s každou, a zrazu chce mať normálny vzťah. Príbeh by to bol pekný, ibaže ona nechce. Niekde v polovičke sa to zamotá, príde katarzia, dlhé a nikam spejúce rozhovory, pár prechľastaných večerov a esemesiek, ako je všetko nahovno, a pointa aj tak nebude. Valmont zostane Valmontom.
Ja iba neverím na zmeny. Že prinesú to, čo ľudia od nich čakajú.
Je to odporne škodoradostný moralistický záver, aké nenávidím už od čias príbehov z príručiek typu Ako nezablúdiť na ceste životom, čo nám občas čítavali na hodinách náboženstva v ôsmej bé, zatiaľ čo sme pod lavicou listovali Bravo Girl!, ale priznávam, že na tom môže byť kus pravdy. Ako aj na tom, že sa nám všetko raz vráti. A ak nie všetko, tak prevažná väčšina určite.
Do mesta prišli komedianti. Tak začínajú príbehy mladučkých artistiek poskakujúcich na lane, čo majú v tváričke napísané, že raz s niekým nabetón utečú. Príbehy krotiteľov šeliem, ktorých jedného dňa zožerie tiger, ktorého ako mláďa kŕmili z fľaše. Príbehy kúzelníkov a ich anorektických asistentiek prerezaných na dve časti. A potom potlesk detí s ústami zalepenými od cukrovej vaty, čo o tom aj tak vedia pramálo.
Rado má akožepriateľku. Pre istotu. Doniesol ju ukázať domov, aby sa mama upokojila a otec mohol kosiť trávnik a zabíjať klince a robiť všetky mužské činnosti s vedomím, že jeho syn je tiež chlap. Normálny chlap. Rado ju nemiluje, lebo nemiluje ženy vo všeobecnosti. Má priateľa.
Strih.
T. spáva so svojou o dvadsať rokov staršou profesorkou. Za tri kredity. Od istého času sa na vtipoch o mladých zajačikoch nesmejem. Dostali príliš konkrétnu podobu. Jeho súčasná frajerka by možno zdieľala podobný názor. Zakaždým, keď ich spolu stretnem, mám rovnaký pocit, ako na šesťdesiatke tety Tonky, keď som zapila veterníky fernetom, a Juraj mi držal vlasy do pol tretej rána.
Strih.
Pointa nebude.
Bez mora sa nestroskotáva.
Smoklím do vreckovky s jahodovou arómou, kým ma niekto hladká po hlave a cítim sa ako v ústave pre chorobomyseľných.
„Neplač, čo sa stalo?"
„Neplačem, začala mi alergia."
„Mne môžeš povedať, čo sa ti stalo."
„Mám alergiu na peľ. Musím ísť do lekárne."
„Dobre, tak mi nemusíš povedať, čo sa ti stalo, keď mi neveríš."
A ja mám chuť zajačať niečo strašne sprosté, nejakú z nadávok, čo som sa naučila medzi prvými, ale potom si poviem, že to nemyslí zle, naopak, myslí to dobre, a ja som nevďačná, nevďačná, nevďačná, takto prídem o chvíľu o všetkých dobrákov, čo to so mnou myslia strašne dobre, pri ktorých mám občas potrebu zakričať Dajte mi pokoj, lebo nemôžem dýchať, lebo ma znervózňujú takí ľudia, a je to odo mňa egoistické, viem. Ale keby som chcela revať, poviem, že chcem revať, až sa mi roztečie špirála, no tak haló, ľutujte ma, ale momentálne mám iba alergiu. Neklamem.
Klamem maximálne Valmontovi, keď mi pri rozlúčke povie, že sa teší, keď ma najbližšie uvidí, a ja poviem, že aj ja. Ale to nie je lož, je to skôr zdvorilostná fráza, sú to drísty asi ako Drž sa, moja. Hej, aj ty sa drž. Zábradlia, keď sa z toho všetkého vážne povraciam, a budem sa tváriť, že je to veterníkmi. Neznášam veterníky. Nieže by to bolo podstatné.
Včera som si zabudla ISIC a ráno som nestihla vlak. Pred SAVkou sa ma Jehovove svedkyne opýtali, či verím na hlbší zmysel života, lebo kráľ Šalamún o tom niečo povedal, a či ho chcem nájsť, a ja som chcela ísť akurát domov, nie hľadať hlbší zmysel čohokoľvek, lebo sa bojím, že hlbšie zmysly končia ako citróny na dne chladničky, a kým by som ho našla, zmeškala by som aj posledný nočný rýchlik.
Na stanici sa na mňa pozeralo dieťa v maskáčovom klobúku, ktoré pchali hamburgerom. Napadlo mi, iba tak, samo od seba, že v siedmej bé ho budú prezývať tučné prasa.
Občas sa pozerám po deťoch, po žltých dupačkách, a hovorím, že neviem, či by som chcela ryšavé deti. S L. sme vymýšľali meno pre jej možnobábo, ibaže na ocikanej paličke nebol dostatok čiarok pre tento čas, a tak sme s tým prestali.
LEBO TAK som povedala minulý týždeň, a ešte že sa o tom odmietam baviť, teda sa o tom baviť nebudeme, a hotovo, a znela som ako zúfalá matka. Odpoveď LEBO je znakom psychickej nevyzretosti, prečítala by som si v nejakom farebnom časopise. Všetko stojí na komunikácii, ľudia by spolu mali hovoriť. SOLLEN.
Keby nám niekto napísal zoznam vecí, na ktoré naozaj a neegoisticky máme právo, skončili by sme pri vegánskej strave, lebo tým nikomu a ničomu neublížime. Ani sliepky by viac nemuseli hrôzou kotkodákať pri stínaní hlavy kvôli nedeľnej polievke. Odmietam jesť korienky.
Revala som pri krájaní uhoriek, rozmýšľajúc, či sa vyhovoriť na PMS, keďže v šaláte nebol ani kúsok cibule, a mama hovorí: „Zavri to okno, vidíš, že to tu všade lieta." Tresla som oknom, ešte by niekto povedal, že som agresívna. A to mám iba alergiu.
Brokolicová omáčka skončila v záchode skôr, než ju stihol niekto ochutnať.
Je tu toho veľa o jedle, o pokazenom jedle, nepozriem sa do snára, čo to znamená, lebo ma niekto obviní z modlárstva, pózerstva a neviemčoho, akoby všetci mali svedomie čisté. Akoby nik nerobil to, za čo iných niekedy odsudzoval. Sú aj horšie veci na svete ako pokrytectvo, presvedčila som sa v zime 2008. Pamätám si obraz za oknom, maľovaný nesprávnosťou času a priestoru, o koľajnice sa drala zima, dátum pre istotu neuvediem, opakovala som si dookola Buď rozumná, nekorčuľuj sa na rieke, ktorá sa láme ako oplátky. Čo mi to bolo platné?
Ešte stále mám právo správať sa nerozumne, môžem hovoriť o vzťahoch, lebo o nich dokopy nič neviem, môžem sa hádať s rodičmi, môžem odletieť do Francúzska alebo do Ameriky na semester alebo na dva, porozprávam im o korbáčikoch a bryndzi, a o slovenských salašníckych psoch, ktoré vôbec nie sú slovenské, lebo k nám prišli pri Valašskej kolonizácii z Rumunska, ale to je detail. Presne ako Adela Ostrolúcka - veľká láska Ľudovíta Štúra. Vtedy ma dvíha zo stoličky. Nikdy nebola jeho veľká láska, niektorým súdružkám učiteľkám a tvorcom učebníc by to už mohol niekto ozrejmiť po stošesťesiatich rokoch. Mala z neho depresie. Potom umrela. Nie kvôli nemu. Napísal o nej báseň. Nič extra. Musím dočítať štúdiu o jeho nedocenenej poézii. A odovzdať seminárku. To by som mala. Preto teraz sedím tu a píšem o veterníkoch.
Ich soll...
„To máš z toho života, jakej vedeš. Ale to je taky z toho, jaký lidi ty si vybíráš. S jakejma lidma ty se stýkáš."
foto:deviantart.com
