Nosia mi kompóty, domácu polievku a termoponožky, hrejú mi ruky a na niektorých si nadránom ohrievam nohy, inak nezaspím, hovorím a neklamem. V noci sa nemá klamať, bolia z toho zuby a iné časti nielen za pribúdajúceho mesiaca. Chrbtica a potom klávesnica napríklad, naozaj, myslím, že môj starý notebook zdochol viacmenej kvôli mne.
Chrbát nás vraj najviac bolí z ľudí a z toho je kvalitná migréna. Neviem to iba z jogy a lunárneho kalendára Krásnej panej, podľa ktorého som chcela sadiť tymian v tégliku z tresky. Verím, že sú časti tela, ktoré sú schopné ešte si niečo pamätať a pripustiť, kedže mozog niekedy rád a rýchlo zabúda. Realitu na začiatok.
Ale kým si čokoľvek pripúšťame len k telu a spoliehame sa, že do hlavy sa nám nič z toho nedostane, čert to ber. V Krásnej panej píšu iba o sadení, neviem, kedy je najlepšia mesačná fáza na sebaklamanie.
Lebo viete, človek nemá iba telo, hovorili nám už na základke. Dostávali sme otrasné pracovné zošity z náboženstva, pýtali sa nás, ako si predstavujeme peklo, kým sme o ňom ešte nič nevedeli, ani že niekedy chodí oveľa skôr, ako hovoria, a nemusíte ani veľmi umrieť, iba od toho stačí nemať až tak ďaleko. A hovorili veľa o duši.
Potom, oveľa neskôr, som na dvadsiate narodeniny dostala filtrovačku na vodu. Nikdy som to nepovedala nahlas, lebo filtrovačky sú teraz strašne v kurze, ale asi som tomu viac ako dobrému marketingu nikdy neverila. Použila som ju možno trikrát, hoci verím mnohým veciam, len tým o čistých dušiach a zázračnej vode dávam ešte čas. Mať dušu je metafyzicky hrozne pekné. Ale prakticky sú z toho iba samé problémy.
Keby som bola drozd čierny, chcela by som byť sťahovavá odroda. Žiadna lastovička, na tie všetci čakajú ako blázni, lastovičky majú hroznú zodpovednosť nosiť jar a dobré správy, a čakanie na jar je nevyhnutnosť, je to ako keď na zastávke čítate Bulgakova a vôbec nechápete, čo čítate, a tak si radšej doma prečítate komiks Mistr a Markétka, a predsa stále môžete povedať, že ste čítali Bulgakova.
O drozdoch toho ľudia veľa nevedia. Že vydávajú flautovú melódiu a pôvodne boli lesné vtáky, ktoré si ale zvykli na mesto, a tak niektoré zimujú pri ľuďoch, neodletia. Šibnuté vtáky, ktoré občas s prvými mrazmi nevykryjú tento starodávny výmenný obchod. Ktovie, či vtedy myslia na ostatných, čo odleteli. Ktovie, či vôbec myslia.
Drozdy aj tak nikto nečaká.
Sú výmeny, ktoré skrátka nemáme šancu vyhrať. Hovorí sa, že vždy dostaneme niečo namiesto niečoho iného, čoho sme sa museli vzdať. Takto išiel napríklad B. bohvie kam, bohvie prečo, čím úplne zrušil ďalšiu pseudomantru príručiek pre skvalitnenie pozitívneho prístupu. Ale to on rád aj za života.
Nič to nie je, povedala som malej N., keď prišla s trieskou v ruke, a vedela som, že ju musíme vybrať. Bolelo ma to viac ako ju, bolo jej do plaču, skoro ako mne, ale držala sa. Potom som povedala, už je dobre, a vždy je na chviľu dobre, to je fakt. Kúpila som jej za to sponky do vlasov, a čo? Skôr alebo neskôr by na tento systém kompenzácie prišla aj sama. Kým je človek malý, niektoré výmeny za bolesť mú prídu celkom dostačujúce a fér.
Starou dobrou a spravodlivou výmenou za túto zimu bude jar. Spravodlivá jar, keď o zime sa hovorí, že je krutá už od čias Dvanástich mesiačikov. Myslím, že s tým nič nenarobíme, maximálne môžeme počkať. Na drozdy.
