Hľadala som v ten deň vzorované punčošky, pamätám si to celkom presne, nemohla som sa sústrediť, chcela som, aby na nich boli popínavé ruže, ktorými obrástol zámok Šípkovej Ruženky, keď zaspala na sto rokov. Potom sa stará a s celulitídou prebudila, zanedbaná pokožka a zanedbané sny, a snažila sa presvedčiť princa, že nemôže za to, čo sa stalo.
Zázraky sa nedejú iba v rozprávkach, len na ne netreba príliš veriť v záujme zachovania si zdravého rozumu alebo sebaklamu.
Chcela som sa niekoho spýtať, čo také hrozné sa musí stať, aby sa prázdnom merali dni ako hrnčekmi múka do tvarohového koláča, ale iba som sklopila zrak. Niekto by mi povedal: „Vieš, bejby, ty máš príliš malé problémy, tak si ich vyrábaš," a ja by som sa za to naňho opäť nehnevala, lebo môže mať pravdu, ale objektívne to posúdiť neviem. Objektivita je smiešna.
Na niektoré veci sa nikdy nespýtam, lebo nie je koho sa pýtať napríklad na lopúchy. Či od samej hrôzy nehynú na naše rozhovory. Lopúchy toho musia veľa počuť. Vždy sa mi zdalo, že rozdeľujú svety, a niekto nás nimi odpočúva, a dobre sa pri tom baví. Asi som paranoidná. V desiatich bol mojou platonickou láskou Fox Mulder. Možno som pri ňom mala zostať.
Som doma. V kuchyni sú škoricové osie hniezda, nepočuť mačky, vonku visia uteráky s farebnými štipcami, sú tu tiché rána, a ľudia ma zdravia, pýtajú sa, ako sa mám, a teraz mi to nevadí. V drogérii si pýtam odlakovač bez acetónu a predavač na mňa zmätene pozerá. V miske sú čerešne a maliny, všetko je príliš akomábyť, chodím bosá po dome, a naši to neznášajú, lebo prechladnem.
Niekedy sa prichytím, že myslím na Karlov most, na to, ako Mon spala pod zelenou dekou, lebo o jedenástej povedala, že si na desať minút zdriemne, a zrazu boli tri ráno. Pred skúškou z čohosi, na čo sa aj tak zabudne, keď človek začne mať rád vetu Dajte si index, keď si zvykne.
Ráno ľudia nastupovali do električiek s tým, že včerajšky sú za nimi, v taškách mali potrebu dní, ktoré majú byť lepšie ako tie predošlé, tie, čo už nie sú, a je dobre, že čas nestojí (a nehnije) ako voda v bažinách.
Chcela som si nechať ostrihať vlasy, a potom sa tváriť, že som s tým stotožnená, ale všetci by sa ma pýtali, čo sa stalo, čo sa zmenilo, a podobne, a tak som kaderníčke povedala Tri centimetre maximálne.
V skutočnosti by som na to nevzala odvahu, mala by som pocit, že na dlážke práve zametajú roky, ktorých som sa jednoducho vzdala iba preto, že sú za mnou, že už boli.
Pritom je celkom jednoduché vzdať sa všeličoho. Ako dievča, čo na intráku skočilo z kuchynského balkóna. Spýtala som sa T., prečo práve z kuchynského.
„Lebo dolu je betón. Inde sú stromy, tráva. Išla na istotu."
Niekedy si na ňu spomeniem, keď varím. Na dievča, čo išlo na istotu, a je mi z toho chladno.
Vystriedali sa búrky, ľudia s nimi odišli aj sa vrátili. Tí, ktorých nikto nečakal, a je ťažké si o tom niečo myslieť. Návody k niektorým stále nepribaľujú, škoda.
„V slušnej spoločnosti nemôžem povedať svoj názor na lásku."(marcela veselková)
Nerozoberali sme to. V Pasadene bol piatkový hluk, a zopár vracajúcich detí. P. hovorí, že sa tu vždy cíti mlado.
„Dobre voniaš. To je ten Ghándí?"
„Salvador Dalí."
„Ind ako Ind."
Snívalo sa mi o koňovi z čitárne. Má žltý chvost aj kopytá, učila som sa pri ňom na test z KP. Pamätám si na Dohovor o mokradiach, ktorý vôbec nebol dôležitý. Boli tam holuby v renesančných oknách, vyzerali, že sú tam celé veky, a bili o seba krídlami ako na výsmech.
