Medvedia koža

Lepila som cenovky na okienka. Z keramiky. Strašný gýč, ale ľudia sa trhajú za gýčovitosťami. S kvetmi a akýmsi cesnakom.

Vošli. Dvaja. Ona - nízka a pekná, zelené oči. On - vysoký, vlasatý a ... zhorený.
Striaslo ma. Doslova a dopísmena. Pohľad som ešte pri pozdrave sklonila späť k hnedým okienkam.
Obhorená tvár, koža pod okom chýbala, ústa vykrivené, popálené ruky.
Za nimi dve deti. Pekné deti.

Pýtajú sa ma na prospekty. Zvyčajne ľudom pri rozhovore pozerám do očí, ale rozmýšľam, či v tomto prípade pozerať do očí neznamená zízať, a to by som nerada. Myslím, že očumovačov si zažil a zažije dosť. No na druhej strane si uhýbanie pohľadom môže vysvetliť ako odpor, a ten človeka po prvotnom šoku naozaj celkom prejde. Zmení sa na ľútosť či obdiv. Vyjsť medzi ľudí, zvyknúť si na stupnicu pohľadov a poznámok.

Prezerajú si píšťalky.
Decká sa hádajú, ktoré leporelo vziať.
Vchádzajú ďalší. S dieťaťom v žltom pršiplášti a čiapke s medvedími ušami. Klope galošami o drevenú podlahu a rozbehne sa k nášmu (býva v infocentre pozn.aut.) psovi, ktorý driape dvierka na jeho škatuli (rastú mu zuby) .

Vtom malá pršiplášťová zastane uprostred miestnosti a so zdesením, ako ho dokážu neskrývať len deti, beží späť k mame.
„Neboj sa, to je len macko,“ snaží sa mladý tatko uhrať situáciu do autu a ukazuje na medvediu kožu, ktorú máme zavesenú na stene. Deti sa jej väčšinou boja.
Všetci sa rozpačito usmejeme a tvárime sa, že medvedia koža nie je len zúfalé alibi a v skutočnosti ju nevyľakala tvár človeka, ktorý si to všetko až príliš dobre uvedomuje.
Kupuje obidve leporelá. Platí popálenými rukami a poďakuje sa. Vychádzajú von, chlapci ešte chceli vyskúšať ostatné píšťalky, ale rovnako chápu, aká je situácia.
Stáva sa. A aj všeličo horšie, ako je vydesené plačúce dieťa. Ako sú vydesení dospelí, ktorí to však vedia neprejavovať.

Zlé veci sa dejú dennodenne. A ľudia strácajú ľudí. On možno žije po "možno bude žiť", ak viete, ako to myslím. A možno nemusel. Pri zlých veciach, čo sa dejú dennodenne, totiž ľudia strácajú ľudí aj príliš nadlho a občas aj príliš navždy . A nemôžu im kúpiť leporelo či píšťalku.
Vtedy horia oveľa, oveľa dôležitejšie veci, než je tvár. Taká nádej. A končí kdesi na cintoríne zhorených nádejí, ktoré umreli ako posledné. Inak si myslím, že musí byť nekonečný ...