Krehnú ruky. Znamená to, že jeseň tu už bola. Niekto sa mi ich snaží zohriať, aby to vyzeralo, že mu záleží na mojom pocite tepla alebo na mne, a aby to vyzeralo ako z filmu, ale poviem mu, že v taške mám rukavice. Vôbec nespolupracujem, viem. Už asi mesiac. A je mi to nekonečne ľúto. Som strašná. Džidži povedala, že mám nechať veciam čas a voľný priebeh a uvidí sa. Poslúchla som. Nič sa neuvidelo, ale je možné, že som aj slepá. Niekedy si myslím, že si vôbec nezaslúžim ľudí okolo seba, ktorí by mohli investovať energiu a záujem do niečoho alebo niekoho iného, a namiesto toho sú vždy kdesi nablízku, až mávam z toho miestami čudný pocit.
Sneh vôbec nevyzerá ako na pohľadnici, čo mi D. poslala z USA, ale to nevadí. Aj sneh má právo už nebyť tým, čo býval. Je čierny, mokrý a rozšľapaný. Vulgárny sneh. Nemáme mu čo vyčítať. Aspoň nemusím zháňať praktické čižmy, lebo praktické veci príliš nepriťahujem, čo je ale občas na škodu. Ale rukavice so sobmi by som chcela. Je tu zima, až tak, že si sťahujem čiapku na uši, keď doma vystúpim z vlaku, a snažím sa nespadnúť v nepraktických čižmách.
D. písala, že mali mínus 30 stupňov, vtedy už musia mrznúť aj myšlienky, myslím si, a niekedy by sa to celkom zišlo. D. sa stará o dieťa a učí sa po anglicky a hovorí, že treba prežiť tieto Vianoce. Peter hovorí to isté, že treba prežiť, a bol tu. Po dlhom čase a nakrátko. Triedi odpad na londýnskom smetisku a po večeroch dokladá tovar. „Dajú ti aj reflexnú vestu, aby si ťa nepomýlili s bezdomovcom."(Tak dobrovoľne končia tí s najlepším prospechom v triede.)
Hovorím mu o zápočtoch v decembri, bolo by dobré ich urobiť, on hovorí, aký je to pocit nevedieť, či budúci mesiac bude mať chlieb v špajzi. Zmĺknem. Veci, čo sme nevedeli. Návod na budúcnosť nám k zeleným stužkám zabudli pripnúť. A zabudli nám povedať, že dospelosť je síce skvelá vec, ale platíte za ňu pár sklamaniami navyše.
Kuči mi napísala o tebe ani obraz ani zvuk, dievča. Obraz a zvuk by som o sebe občas uvítala aj sama. Na matike by som Ti držala miesto pod nástenkou, aj keby si prišla v polovici, neboj sa.
Sú Vianoce. Minulý rok o takomto čase bola u nás W. Strúhala jablká, lebo to upokojuje, a bolo jej do plaču. Plakať na Vianoce je také nevianočné, povedala som jej. Nevidiš tie šťastné deti v telke? Mohla som jej ruky posypať škoricovým cukrom, zatlieskala by nimi a mali by sme vianočnú atmosféru ako z reklamy.
Vianociam a mačkám som nikdy príliš neverila. Neviem, čo od nich môžem čakať. Mačiek sa zo zásady od detstva nedotýkam, ale minule som pred intrákom mala chuť jednu čiernu poškrabkať za ušami. Mala malú hlavu a uši a chvostík dohora. Nie, mami, nakoniec som to neurobila.
Pošlem esmesky ako všetci. Nejakú šalalala básničku a budem rozmýšľať, komu áno a komu nie. Odpíšu mi jednu z verzií, ktoré budú fičať tento rok a mama ich bude chcieť počuť, kým bude škvrčať ryba na panvici. Používam slnečnicový olej.
Dnes mám ešte nohy v červených podkolienkach a oblečiem si sveter so sobmi takmer ku kolenám, ktorý je strašne asexuálny a urobím vaječný koňak. Dám doň viac vodky ako dáva mama, ale ona to nesmie vidieť, lebo odmieta pochopiť rozdiel medzi termixom a koňakom.
Všade blikajú žiarovky, raz z toho svetla začnem pĺznuť a všade budú ryšavé vlasy. Skorospisovateľ ma viac nebude chcieť namotávať ani krotiť, keď budem bez nich. Taká škoda. Hovoril, že rusovlásky sú vo svojej podstate neskrotiteľné, ale napriek tomu zatiaľ skrotil všetky. A bol pri tom taký roztomilý, až človek mal nutkanie sliepočkovsky sa zachichotať a nechať sa dobrovoľne skrotiť ako zvieratko v klietke, ktoré ste dovtedy nesmeli hladiť ani mu hádzať jesť.
Umelci a dobrodruhovia majú niečo do seba. Umelci a dobrodruhovia v jednom sú však najnebezpečnejšia, priam vražedná (ale o to neodolateľnejšia) kombinácia. Nechať sa kŕmiť jeho spisovateľskými kalerábmi a bielym vínom som v tú noc strašne chcela. Potom zasa napíše niečo v duchu, že dostať mladú lieterátku na literárnych akciách nie je vôbec problém. Ráno sa nájdem v nejakej jeho poviedke. V poviedke, nie v posteli. Na to bol príliš čitateľný.
„Mám strašnú chuť zlomiť túto tvoju drzú motýliu pýchu," povedal okolo pol tretej nadránom a keby som nemala odpredu dozadu napočúvaného Draculu, odkiaľ si tú vetu nenápadne požičal, bola by som rozhodnutá mu to uveriť.(Dont be naughty, be a good girl and close your eyes.)
„Všetko, čo súvisí s láskou, sa už udialo v rôznom čase a na rôznych miestach. Spoznávame sa v ich príbehoch a oni sa spoznávajú v tom našom."(S. E. Mian, Encyklopédia snehu)
Také sú dni a ich plynulosť a občasná nepriechodnosť roka, v ktorom sa všetko začínalo a ešte viac sa toho končilo. Paralelne vedľa seba, ako vyhynuli dinosaury. Január už bude mať s tým pramálo spoločné. Možno ma ani nezaujíma, čo bude. Minule ma pod Michalskou bránou odchytila starena, čo mi chcela čítať z ruky. Spomenula som si na 5 pé, ktoré vraj potrebuje každá žena: kaderník, kozmetička, gynekológ, zubár a veštkyňa. V prípade potreby sa dajú hierarchicky usporiadať. Nepovedala mi nič svetoborné. Akurát, že ma ochraňujú mŕtvi. Aspoň niekto.
Na balkóne je zima a svietia nám cigarety a okná oproti. Zdvojnásobujeme dym vyfúknutím, a nie je to správne. V živote však robíme toľko nesprávnych vecí, že rakovina pľúc raz bude vyzerať ako papierové vreckovky na zozname víkendového nákupu. Sú veci, na ktorých záleží a potom tie ostatné. Sú veci, o ktorých nenapíšem, hoci by som chcela.
Vlak stojí. Už trištvrtehodiny. Na kolenách mi sedí notebook a vybíja sa a muž oproti mne sleduje, ako píšem, a myslí si, že to nevidím a že ma to vôbec neznervózňuje.
venujem Tebe, malá Kejtí
foto: deviantart.com
