(Dobre. Máme po šťastných a veselých. Na rad prichádzajú želania šťastného roka a výpredaje v Mangu. Ešte lepšie. Mám jedinú dohodu s vesmírom - aby som vždy natrafila na dobré pomaranče. To mi stačí. Učím sa skromnosti a tej pokore, čo všetci majú, keď o nej toľko hovoria. A kriesim starý ruský slovník. Návraty ku konkrétnym knihám neublížia takmer nikdy, v tomto majú oproti ľuďom obrovskú výhodu. Nebilancujem, iba občas si poviem, vďakabohu. Najviac za to, čo už nie je. Spôsobom pokus - omyl sa človek skôr alebo neskôr dopracuje k zisteniu, čo najviac na svete nechce.
Dada má stále svoju líščiu čiapku, ibaže jej v nej už nezvoní rolnička a Kuči je stále Kuči, hoci jej občas na križovatke zdochýna motor a parkuje na chodníku a v aute naschvál púšťa Rádio Lumen.
Na Štefana sme sa dorútili do dediny, kde hrali Můžu ztratit občanku a slítnout ze střechy.
To nevadí... Každoročne sme tam tancovali na stole a na druhý deň sme si to radšej nepamätali. Začali tam predávať kondómy vedľa Horaliek, načo Kuči povedala, že to za našich čias nebolo toto, takéto možnosti... Okrem toho, že vodka tam stále nestojí ani euro, sa zmenilo asi všetko.) Vianoce 2010
V mojom drahom rodnom meste ukradli na Vianoce z Betlehemu na námestí tretieho kráľa. Komu by sa len nehodil Baltazár do obývačky? To mi stálo za poznámku v zápisníku, pretože o skutočných veciach sa zrejme bojím písať. Človek o sebe nikdy nehovorí nahlas. Mala by som sa to čím skôr naučiť. Aby som neodovzdávala sentimentálne sračky, za ktoré si potom nadávam, keď sa ich snažím obhájiť.
Stále však tvrdím, že to, čo žijeme, je gýč. Tancujeme s vlkmi, spíme s vlkmi, pijeme s vlkmi, jeme s vlkmi... Každý chce veriť na dobré konce, každý chce veriť, že hentam, za tým kopcom, vidíte, je jeho zasľúbená zem, že raz sa stane čosi veľké a skvelé, skoro ako výhra kosačky v tombole na poľovníckom plese.
A. som hovorila, ako som stretla M., v tomto živote, nie pred naším letopočtom. Povedala Tak toto nemôže skončiť dobre. No. Však áno. Neskončilo. Vôbec nijako. Gýčový príbeh. Nikto by mi ho neuveril. Ani na dvadsať obrazov v scénoslede.
(Niekedy je dobré zoznámiť sa s nálezmi ešte pred stratami. Aby si človek mohol vážiť seba.)
Oteplilo sa. Glum ma naučil baliť cigy. Hovorím, toto je underground. Plus zvukársky žargón. Oboje je skvelé. A žraloky. Preto je voda v mori slaná. Lebo plačú, že sú sami. A princ nechodí so Snehulienkou, lebo chodí s trpazlíkom. Hoci ešte aj dnešné deti kŕmia statočnými rytiermi bez mejkapu.
Budem mať na krku jazvu, možno ešte pár mesiacov, a budem tvrdiť, že som dievča z Twilightu, že ma niekto uhryzol. A nikto si ani nevšimne, že klamem. Ľudia sú dnes schopní uveriť ozaj všetkému. Ako keď si niekto odstrihne vlasy a spáli ich a potom čaká, že vesmír tomu rozumie.
(Chcela som sa ťa minule spýtať, ako sa máš a čo počasie a tak, ale bojím sa, tak strašne sa bojím zistenia, že ma to už absolútne nezaujíma...) Chcelo sa mi hlasno zakričať, že život je aj tak len veľká goodbye party ako vtedy, po záverečnej vo Vagone, na eskalátoroch metra Národní třída o pol šiestej ráno, ale vedela som, že tento výkrik (ako mnoho ďalších) by nič neznamenal ani nezmenil.
Spomenula som si na Natašu a na všetko, čo nebolo tak dávno, ale dosť na to, aby som sa naučila žiť tým, čo je teraz. „Ľudia odtiaľto odchádzajú a prichádzajú sem každý deň. Všetko je dočasné. Ako výpredaje, ako život. A ty si to vedela od začiatku." Hej, vedela som to od začiatku. Keď prišla do Prahy, mala sotva devätnásť, bodkovaný kufor, výrazné lícne kosti a žiť sa jej dvakrát nechcelo. Jedla sedemdesiatpäť gramov Moloma trikrát denne, a občas rozmýšľala, čo by sa stalo, keby si ho párkrát nevzala.
Všetko je čudná gudbajparty...
A nie sú konečné zastávky, iba kufre (S.Plath). S tým som sa zmierila. Začalo sa mi to páčiť. Že už netreba za každú cenu hľadať výhovorky a dôvody. Na čokoľvek. Tie si nás nájdu aj sami, keď budú chcieť.
