Po večeroch však býva tma. Tvárim sa, že ma to zatiaľ nevytáča, lebo aj horšie môže byť.
Mne zhaslo rovno nad hlavou osvietencov. Descartes to hádam neberie ako výsmech.
Krpca vyhodilo z Call of duty 4 a namiesto ratatatatááááááááááá, sundaj ho, lamu jednu!, náhle počujem: „Kto sa zase faká do toho?“
„Ako to rozprávaš!“ hrám sa na morálne – výchovnú a najradšej by som povedala niečo oveľa horšie, čo by z pozície staršej sestry však vyznelo príliš nepríkladne . Tak mlčím a ticho s ním súhlasím.
„No odpusť. Tak aký debil zase fušuje do toho? Už som ho skoro mal.“
„Koho?“
„Toho na druhom poschodí. Som ho videl. Vpravo v okne.“
Jeden zachránený chlap z druhého poschodia, ktorý by sa už asi váľal v krvi. Bilancia nenásilného večera.
Pozerám z okna, či je komu závidieť trinástu reprízu tretej série Komisára Rexa odrážajúceho sa do okien, ale nevidím nič. Iba Mesiac .
„V NY by už bola vykradnutá minimálne banka,“ hovorí Krpec a trieska do údajne večnej baterky, ktorou stačí pohŕkať hoci aj o milión rokov, a bude svietiť.
„U nás možno pekáreň.“
Ale tá nemá poplaško, ani keď elektrika ide. Potom ukradnú prepravku rožkov a päťdesiat korún z pokladne, zavolajú jojku, a teta predavačka vyhlási, že ten vrah na ňu išiel s príborovým nožíkom s takými zubami a ešte mal aj rukavice až k tuto hore ku pleciam.
A naši ma v piatok nebudú chcieť pustiť von, lebo však vidím, čo sa deje u nás, ľudia s veterinárskymi rukavicami vykrádajú pekárne.
Vzrušujúce.
Krpec naštartoval baterku a svieti z okna.
„Byť tebou, to prádlo idem vonku vziať, aby si ho ráno ešte našla.“
Neviem, či by sa niekto ulakomil na ponožky či moje pyžamo so škuľavou ovcou, ale Maji raz takto zmizlo dvoje nohavičiek. Ani tma nemusela byť. Najskôr chcela obviniť suseda, ale potom si to rozmyslela, vraj on im požičiava elektrický predlžovák na kosačku . Tak na revanš.
Volá Kejt a hovorí potichu. Po plači .
„Ak ti pošlem jeden text, preložíš mi ho, prosím?“
„Nejde nám prúd. Zasa. Ale o chvíľu ho isto zapnú, tak jasné.“
„Máte veselo,“ hovorí unavene ako posledné dni.
„Inak ako?“ pýtam sa len pre istotu, keby sa niečo zmenilo.
„Veď vieš...“
Nemala by toľko plakať. Keď potom hovorí, zle jej rozumieť. Akoby každú druhú slabiku ťahala do seba, pretože sa potrebuje nadýchnuť .
„Bude dobre,“ krčím nohy viac k brade, aby som tomu viac uverila a aby sa to klišé stratilo niekde na mojich kolenách.
„Hej, bude.“
Mám strašnú chuť napísať niekomu, kto sa nebojí tmy, búrok, ani mojej občasnej nezrozumiteľnosti, že Le ciel bleu sur nous peut s'effondrer. Et la terre peut bien s'écrouler. Peu m'importe si tu m'aimes. Je me fous du monde entier.
Sľubujem, že budem len ticho sedieť a nepoviem už nič, čomu by sa mohlo nerozumieť...
Esemes zrazu svieti do tmy a vyzerá tak naliehavo. Aj je. Vážený zákazník, vyhrajte exotickú dovolenku...
