včera celý deň špliechala korytnačka (najdrahší zelený Kelso), akoby mala chuť strašne kričať a bežať preč, a ja by som bola kričala a bežala s ňou. Do pravlasti korytnačiek. Ktovie, kedy by sme došli a kto by nás vítal. Chlebom a soľou asi ťažko. Profesionálne zdrhy sa dnes aj tak klasifikuju iba ako priestupky proti vlastnej postpubertálnosti, a tak nejako mi to aj chýba.
V piatok poslednýkrát snežilo. V sobotu ráno, keď som hľadala kľúče, chcelo presnežiť lampu, ale taký poetický svet by nemohol byť, lebo ráno by sa museli stopy v snehu samé pozametať, a kráčali by vedľa seba. Nestihla som to odfotiť. Netreba dokumentáciu za každú cenu, to je pravda. Trafila som sa na prvýkrát a nemusela nadávať Amundsenovej ani sebe.
Kučeravej som sľúbila, že napíšem niečo, čomu budeme rozumieť len my, lebo vraj ani nevieš, kto ťa číta , a v zásade ma to príliš nezaujíma. Mala päťcentimetrové opätky na čižmách a medzi jednou a pol druhou som mala chuť ich použiť pre celkom nenápadný nákop.
Vravím, že by bolo veľmi jednoduché nechať sa vytočiť, ak si niekto myslí, že súťažou v stavaní strašiakov na začiatku jari ma naučí prehrávať. No ani za nič! Pravidlá hry sú to, čo vymýšľajú samotní aktéri hry pekne za pochodu, a v konečnom dôsledku pravidlá hry nie sú dôležitejšie ako samotná hra. Takže mi kocky nikto nevytrhne, keď som narade!
„Na čo?“ pýta sa Juro už bez džúsu, niečo sme sa predsa museli naučiť.
„Na... absurdnosti prvého stupňa,“
Veronka mi zakazuje pozerať sa východne, lebo si už veľká .
A potom, že za polovicu všetkého si môžeme sami. Džidži by povedala, že za toto si môžem jedine a len sama, tak dosť kompletne. Ale zahlasovala by. Za najkrajšieho strašiaka pre vrabce a podobné letiace gýčovitosti medziplanetárneho priestoru.
Pýtam sa jej, prečo. Prečo. Prečo? Prečoooooooooooooooooo?
A ona tentoraz nevie. Dočerta.
Because the night hrá ten DJ s namixovanou Nemožnou a Chlapec ako mnohí vôbec nie je iný, len ja som si myslela, že je, ale neriešim.
Umývam riad v sobotu naobed a staviam z pohárov vežičku. Šikmú vežu, ktorá ak sa zrúti, bude po cestovnom ruchu v Pizze.
Črepy prinášajú šťastie. Tak zbehnem do Ruska, exnem tri vodky a šmarím tie poháriky o stenu, nech sa rozletia ako moje kedysi priveľmi zidealizované predstavy o všeličom. Nech z toho aspoň niečo mám.
A milí Rusi by si ma možno tam nechali. Keby som sa nechcela vrátiť, lebo ja by som sa asi vrátiť nechcela. Veľa balzamov na pery proti tej hnusnej zime a kožušiny. Prežilo by sa. Baranica a čižmy. Prežilo by sa.
Sebazaprenie a chtíč prekonávania sa v mierne či absolútne primrznutej existencii. Prežilo by sa .
Napokon, nebolo by to veľmi o inom, akurát pár poludníkov by sa mi posunulo zo života a priznajme si, aj väčšie sťahovanie som už prežila. Aj iné už odchádzalo a premiestňovalo mňa či niečo zo mňa.
Lukáš mi zháňa írsku kávu, lebo vie, že mám krízu a jablkové placky. Lukáš sa všeličo naučil.
Sedíme pri vrchole chorobomyseľnosti a ja zasa nadávam, lebo pri ňom môžem.
Sústruhy a chybné súčiastky. Hríby a iné muchotrávky.
20% hríbov zo smrekového lesa a 40% z dubového lesa je červavých. Z koša, v ktorom sú hríby zo smrekového lesa, a 3 - krát toľko hríbov z dubového lesa, sme jeden vybrali a zistili (neuveríte), že bol červavý. S akou pravdepodobnosťou bol zo smrekového lesa?
V triede je 9 chlapcov a 15 dievčat. 50% dievčat a 20% chlapcov si nosí ovocie (zdravo žijú).
S akou pravdepodobnosťou má náhodne vybratý žiak tejto triedy na desiatu ovocie?
Ak si ráno nestihol natrieť rožok, pretože zaspal kvôli tomu, že sa do tretej učil podobné stupídnosti , pravdepodobnosť, že si hodil do tašky aspoň jablko, je dostatočne veľká, hoci zdravú výživu nepropaguje. Ešte šťastie, že existuje školský bufet a hamburgery.
„Sústreď sa, dievča, keď máš zápis, toto je už úplne primitívne!“
Správne, je to primitivizmus najhrubšieho zrna , riešiť to, zabíjať pri tom čas, a vôbec vynakladať akúkoľvek energiu na hento.
Lukáš ide na Klokana.
„Vážne dáš na matiku 50 korún?“
„No, namiesto jednej škatuľky budú príklady.“
„Si dopadol!“
„Nezakecávaj, a počítaj!“
Bože, daj už aspoň október, kdekoľvek, len nie tu. Hlavne ďaleko od všetkého, čo sa začína slovom vypočítaj .
Vravím teraz, aby som sa v máji mohla dorevať za tým, ako mi bolo dobre. Lebo mi bolo dobre.
Chutný má zrejme druhú pubertu po tristodvanástich rokoch a štyroch mesiacoch a svoju všebaliacu tváričku otáča smerom, kde mu ju niekto môže jemne poopraviť. A Uhľová by bola riadne blbá, keby mu na to skočila. Teraz, po polstoročí depkárčenia. Nech ide do pekla aj s tými jeho drístami o chybách z minulosti a metroch radosti.
Už nechcem. Počúvať to.
Asi starneme. Kedysi boli informácie o ľuďoch to, čo hýbalo našimi mikrosvetmi mikromesta. Asi z toho pomaly vyrastám, raz to muselo prísť. Bývam unavená. Akosi ma toho málo zaujíma. Hovorím, starnem.
Hryziem barok a slovenských klasicistov po nociach a potom mávam ťažké sny. Zakladám do fasciklov, akoby som sa do toho ešte desiateho marca chcela pozrieť. Klamárka.
Občas mi ráno niekto zavolá a opýta sa, čo robím večer.
Hryziem. Dnes Hviezdoslava.
„Dávno sme spolu neboli...“
Musím porovnať. Symbolistov.
„Inak sa máš ako?“
Doriešiť Žigmunda Luxemburského.
„Minule som ťa videl.“
Vypražím rybie prsty, lebo varenie polotovarov je surrealisticky oslobodzujúce.
„Občas ťa čítam.“
A kúpim si šálku so žirafou. Bude jej trčať krk.
„Nemáš chuť sa porozprávať?“
Zbalím Adelkinu zvonkohru. Do emigrácie. A pôjdeme. Kamkoľvek.
Keby prišlo leto, bolo by po všetkom. Viem to. Gogoľ. Smiech cez slzy. Sme tomu dali. Poniektorí. Je zvláštne zamračené. Už nechcem predzvesti. Ničoho. Ešte pár žúrov a tridsaťtrojkových excesov a hádam niečo pochopíme. Neriešiť. To som vždy chcela, ibaže na to asi nemám predispozície...
foto: deviantart.com
