Deficitom kofeínu, nikotínu a cukru riešim nespokojnosť so sebou, s plesovými šatami, v ktorých vidno každý gram navyše, so svojou nekonečne slabou vôľou niečo zmeniť, hoci by som veľmi chcela. Je jednoduchšie hrýzť čínsku kapustu a zajedať bielym jogurtom než sedieť na zemi v tureckom sede a čakať na osvietenie alebo na zápal obličiek.
D. sa učí o deťoch , ktoré majú pľúca ako 50 – ročný fajčiar, o deťoch, čo nemajú kyslík v pľúcach. Pozeráme na hodinky, na obrázky röntgenov vo veľkej modrej knihe Pediatria, a je to zlé, pretože je to príliš skutočné.
Bolí ma pri každom nádychu. Zrejme priedušky. Nie je v tom nič hlbšie, ako som si myslela, nič emocionálne, nič, čo by nespravilo pár čajov s medom.
Stála som v sklade na posteľnú bielizeň. Je celkom dolu, v suteréne. Vyzerá to tam ako v očistci na jednej a v nebi na druhej strane. Takto raz budeme vyzerať, nastúpení na konci sveta, špinaví alebo jemne znečistení, čakajúci na vypranie alebo večné zavrhnutie.
Z. hovorí, že nechce ísť do pekla, povedala to aspoň dvanásťkrát za sebou, a znelo to vierohodne. Za muža s obrúčkou a fotkami detí na stolíku asi medailu za statočnosť nedostane, ale ktovie, kde v rebríčku strašných ľudských omylov stoja nesprávne vzťahy s nesprávnymi ľuďmi, zadaných nevynímajúc. Dozvieme sa raz.
Január sme prežili so všetkými náležitosťami – skúškové, Monikina angína, jeden opravák a dospelý muž plačúci mi do výstrihu, a nebolo v tom nič okrem zúfalstva, ani alkohol, za ktorý by sa dalo skryť na druhý deň. Keď muži plačú, je to zlé. Veľmi zlé. Očakávalo sa odo mňa, že poviem niečo múdre a empatické, alebo aspoň empatické.
Vonku bola víchrica. Predtým svietilo slnko a bolo až neprirodzene jarne.
„Toto počasie je príšerné!“
A v Tescu prestali dávať tašky k nákupu. Maximálne jednu, ktorá „Mladá pani, tá taška udrží sedem kíl, a ja sa kvôli vám nenechám vyhodiť!“ Týmto ďakujem pánovi, ktorý mi pomáhal zbierať jablká a paradajky na Kapucínskej. Moja chyba, že nemyslím ekologicky.
Z toho logicky vyplýva, že nie som dostatočne empatická ani len voči matičke prírode, keďže nenosím látkové nákupné tašky, tak nech to odo mňa, prosím, nechcú nešťastné zložité živé bytosti, pri ktorých sa cítim absolútne neschopne, pretože im nedokážem pomôcť.
Na tričku mám dve čierne mačky a nad nimi čierny mesiac, a vyzerajú ako symbolická báseň. O veciach, čo o sebe nevieme, alebo si ich nechceme pripustiť.
„Najviac nás milujú muži, ktorí nás nikdy nedostali,“ povedala Mon okolo 4:30 ráno pred skúškou z národnej. Chvíľu sme hovorili o Adele Ostrolúckej, že nebola Štúrova osudová žena, a nechápem, prečo si väčšina ľudí myslí opak. Osudovosť je hrozne nevyspytateľná a čo je najhoršie – neovplyvniteľná.
Všetky osudové ženy voňajú Chanelom 5. Mám vo vrecku jeho vzorku a snažím sa mu prísť na chuť. Či na vôňu. Zatiaľ sa tak nestalo. Mám vážnu obavu, čo by to mohlo znamenať.
Je koniec semestrálnych prázdnin. Človek však nemôže písať slohy so zážitkami, ako to musel robiť pred pár rokmi. Niektoré zážitky sa do koncepcie „budeme ešte dlho spomínať“ skrátka nehodia.
O chvíľu spália Morenu so slameným telom. Popláva v smere prúdu na miesto, kam ju za nohu stiahne vodník, a pridá ju k ostatným dušiam na dno jazera.
foto: parachutgirl.livejournal.com
