Dnes v trolejbuse číslo 204 nejaký chalan hovoril do telefónu, aby nejaký iný chalan kúpil narcisy, lebo teta Slávka má narodeniny. Spomenula som si na Clarissu Dallowayovú, na to, že jar pred dvomi rokmi takto nevyzerala, na svoje červené baleríny, v ktorých sa dalo chodiť úplne všade, lebo boli mäkké ako papuče a aj na iné (veci), ktoré som (tak úplne) nerozchodila.
A. mala na stole narcisy v zelenom kvetináči, P. mi z Holandska priniesol cibuľky tulipánov, o ktorých farbe ešte netuším. Nepovedala som mu, že pri mne hynú kaktusy. Ale zasadím ich, sľubujem. Len čo sa prestanem báť, že nevykvitnú.
Ráno som čakala na zápočet, sedela som medzi kvetináčmi o 8:00, vraj som takto secesná okrem iného, mi bolo povedané, dievča bez mejkapu s učebnicou angličtiny a s omrvinkami pizzových rožkov vo vlasoch je vždy strašne inšpiratívne, povedala som. Na nástenke som si prečítala „Tvoje strachy sú vernejšie ako psy." Sú.
Sú.
Perla hovorí, že vždy som pripravená na armagedon. A keď nechodí, som z toho zmätená. Možno má pravdu. Minule sa ma medzi dejinami filmu a toastom z bufetu spýtala: „Si nemala náhodou nejaké euforické obdobie?" Hej. A na najbližších dvadsaťdva rokov asi stačilo.
Vedela by som celkom presne zadefinovať čas a priestor, kedy to začalo s čakaním na nič lepšie, a keď zničohonič lepšie prišlo, takmer som si to nevšimla. Nemalo to nič spoločné s infúziami, kachličkami a mojimi presvitajúcimi žilami. Ani so svetlom, čo nebolo na konci žiadneho tunela, iba svetlo, čo bolo, a ja som ho vytrvalo odmietala vidieť. A všetci mi hovorili, Es aj pani P., začni sa mať už konečne rada, dievča, prekrista, začni sa mať rada, lebo sa zblázniš!
Myslela so si, že ak sa mám zblázniť, tak teraz, potom už na to nemusí byť vhodná doba.
Ľudia okolo mňa mi zvyčajne chceli lepšie ako ja sama. Som im za to vďačná, napriek tomu, že niektorí by si mali kúpiť psa. Z nedostatku lásky. Alebo aspoň ryžové chleby. Pre pocit, že urobili niečo pre seba.
Vyberať si menej sebadeštruktívne riešenia nie je nedostatkom odvahy, som zistila. Naopak.
S jarou sa vynorili pofidérne skupinky ľudí s bibliami do vrecka alebo bez, čo ma pravidelne odchytávajú a myslia si, že posolstvo z vesmíru je presne to, čo momentálne potrebujem. Akoby sa dnes všetko dalo strčiť pod posteľ a v prípade potreby niečomu uveriť vytiahnuť. Úsporné opatrenia.
Za všetku svoju márnivosť, za všetky úplne zbytočne drahé topánky, za peniaze za cigarety a alkohol, za všetkých dobrých chlapcov, čo mi chceli zachraňovať dušu a robiť rybacie pomazánky, za praktikantov z KU, z ktorých sme si na gympli robili srandu... ma raz aj tak pošlú do pekla. Potom mi budú aj jehovisti dobrí. Občas bývam náchylná uveriť všelikomu a všeličomu. Klamstvá sú ako ibalgin. Aspoň na chvíľu pôsobia.
Napríklad M. vždy hovorí, že ibalgin, slzy ani sex v skutočnosti nič neriešia. Že je to len také dočasné. Dočasné riešenia sú niekedy viac ako nič. Ale o tom sa hádať nechcem.
Minule som otvorila chladničku a bolo v nej víno a šesť lakov na nechty, keď už sme pri tých dočasných riešeniach.
Povedali sme si s B., že nájdeme cukráreň. Do dvadsiatich sa naučíte kdekoľvek orientovať podľa krčiem, ale cukrárne akoby prestávali existovať. A to neznášam mastné koláče. Iba si občas spomeniem na radostné stavy, ktoré sa mi v detstve stávali pri venčekoch a farebných tvarohových koláčoch so želatínou. A na staré dámy pri malých stoloch, ktoré pochopili, že existujú malé aj väčšie dôvody na radosť, a kým čakáme na tie väčšie, mali by sme využiť aj menšie. A dať si krémeš. Cukor je síce ďalšie dočasné riešenie, ale aj tak.
Piecť už viem. Braňo mi síce celú strednú hovoril, že si tým niečo kompenzujem, ale chutilo mu. Zakaždým. Ešte sa naučím variť polievky. Len si na to budem musieť nájsť dôvod. Sľúbila som to tete T., minule som cestou videla lahôdky Tonka, vtedy mi napadlo, že jej musím zavolať.
Aj iným by som mala. Nie kvôli polievkam.
(4.4.2011)
fotky tu
