Občas sneh padá zo striech, akoby si kominári museli najskôr upratať, a potom mohli prinášať ľudom šťastie do komína, keď už to sami nevedia. Občas sú niekde tabule Pozor, padá sneh!, ale vždy si to všimnem, až keď niečo zaburáca tesne za mnou alebo predo mnou. Občas s niekde nápisy Pokladňa bez terminálu, ale väčšinou si to všimnem, až keď stojím tesne pri nej.
Vlak nie je plný, akurát je ráno, ešte nesvitá, domov bude bližšie, keď budem vidieť kopce, pani oproti mne chrápe, chalan oproti mne má rovnaký notebook, ťukám doňho, do notebooku, nie do chalana, že vidím domy v snehu. Vločky, čo búchajú do okien, kde sa málinko svieti na okraji hory.
Vyzerajú ako malá opustená village - osada, kde vás premrznutú zavolajú dovnútra ženy vo vlniakoch a muži vo flanelových košeliach, a dajú vám mätový čaj, nie z varných sáčkov (vrecúšok by som mala použiť), proste vám zalejú sypaný čaj zbieraný ručne niekedy na Bonifáca (14.5.), prikryjú vás dekou a odnesú ku kozubu, a povedia, že môžete zostať, koľko chcete. Zatiaľ ľudia z vlaku, čo budú v diaľke cestovať za deťmi, psom, lepším životom, priemerným platom, komusi na pohreb, svadbu, ples, alebo iba tak - domov, a jesť pri tom bagety z jedálenského vozňa, sa budú pýtať, či niekto býva v domoch na okraji lesa, kým nejaké dieťa nezakričí: „Veď tam nemajú ani internet!"
Potom sa všetci odvrátia späť k novinovým titulkom na kolenách, na ktoré už zajtra budeme šúpať zemiaky, lebo budú včerajšie - ako tváre ľudí, čo sa (dnes asi raz zasa) rozchádzajú alebo robia (biednu) politiku alebo škandály na plese v Opere alebo škandály vo všeobecnosti.
V sobotu priletel Peťo. Medzi prvým a tretím krokom valčíka, čo som ho pred (tromi) rokmi učila, mu hovorím o T. a o udalostiach, aj o tom, ako už sme všetci kýmsi iným. Pýta sa, či to vyzerá na spoločnú detskú autosedačku, a ja, že vyjadrenia o svojej možno raz perspektívnej a nemennej budúcnosti budem poskytovať, keď na začiatok napríklad prestanem mať - násť, aby to znelo hodnovernejšie. To, že už nefajčíme trávu a nemáme v počítači program na falšovanie lekárskych ospravedlneniek, neznamená, že sme dostali patent na rozhodnutia a na zodpovednosť. Človek sa s vedomím, kam sa má ďalej uberať jeho život, asi len tak jedného dňa nezobudí, ale mal by sa k nemu asi postupne dopracovať. Či?
Preväzujem mu kravatu, nemá ju nakrivo, iba odvádzam pozornosť, pretože nemám silu ani chuť hľadať neexistujúcu odpoveď na otázku, čo ma tu ešte drží. V pondelok odletel späť. Ešteže sa toho nespýtal viac. Napríklad na zwetschkenknödel. Zwetschkenknödel sú slivkové knedle, o ktorých bola vo štvrtok reč v súvislosti s Fasching. Prichytila som sa ako po trojtýždňovej diéte neuroticky plieskam tmavočervenými nechtami po zemiakovom ceste a robím si vlastný Faschingfest. Zvyšok čínskej kapusty vezmem domov ako suvenír.
V nedeľu som sa vrátila rýchlikom Šarišan neviemkoľko. Cestou sme v Žiline stratili rušňovodiča. „Prosíme rušňovodiča rýchlika Šarišan neviemkoľko, aby sa dostavil späť do vlaku," zaznelo asi päťkrát, medzitým začalo snežiť. Tridsaťminútové meškanie, lebo rušňovodič to asi vzdal, stratil sa, odišiel hľadať zmysel života do púšte, alebo jednoducho dostal hnačku a do Bratislavy by to nevykryl.
V nedeľu večer veľa snehu, kalamita, električky a autobusy meškali, autá trúbili, na čižmách mám soľ, nie na tých, ktorým zima vzala podpätky. Ľudia dupú dnes už v rozšliapanom snehu, občas majú niečo spoločné (hľadajú šťastie alebo lacnejšie pomaranče), alebo iba tak dupú. A občas im nejaké roztopašné auto rozstrekne sneh na nohavice a na kabát.
Potom existujú aj horšie než snehové kalamity, keď ľudia zostávajú zaseknutí niekde na polceste, a nie sa pohnúť dopredu, ani cúvať už sa neoplatí.
Aj tak je zima.
Keď Tatiana stretla Alexandra, bolo teplé leto. Mala na sebe šaty s veľkými kvetmi, a Hitler plánoval vojnu. Potom prišla zima do Leningradu v štyridsiatomprvom, aby sme sa raz medzi veľkou prestávkou a obedom mohli učiť o blokáde, o vojne, o hlade, o ľuďoch, čo umierali za matičku Rus alebo za vlastné či niečie ideály. Ale to nebol ich príbeh, ten bol niekde medzi všetkým, medzi smrťou a hrôzou, dodnes neviem, či to bol väčšmi príbeh o láske alebo o odvahe žiť, každopádne bol strašne silný.
Hoci pán M. povedal, že ľudské príbehy väčšinou nemajú pointu. Vedie celofakultný kurz, na ktorý sa paradoxne ako na jediný oplatí vstať pred dvanástou.
Zisťujem, že muži s povedzme bohatými skúsenosťami so ženami - či majú tridsať alebo šesťdesiat rokov, majú niečo spoločné, črtu, ktorú zachytíte a neviete ju bližšie identifikovať, skrátka to o nich viete, že majú v sebe niečo, čo priťahuje a zároveň núti držať si maximálny odstup. Zlí chlapci sa im hovorí, ale o nich sa popísalo neúrekom nielen u mňa.
Môj prvý frajer (rozumej základná škola, boli sme do seba, a nosil mi vrecko s papučami) sa musí ženiť. Džidži sa mi smiala, že kde som už teraz mohla byť. Na materskej.
Džidžin prvý frajer robí niečo nelegálne, možno díluje drogy alebo také čosi - vždy mal blízko ku kriminálnej činnosti, načo si klamať (ale poskytol nám všetky Landove cédečká, aby som mu zasa príliš nekrivdila).
Vidíš, kde si už teraz mohla byť? Za skleneným okienkom v base by si mu sľubovala večnú oddanosť, a zatiaľ by si si užívala s nejakým (pre pútavosť deja) záhradníkom. Potom by sa kriminálnik vrátil a prichytil by ťa s ním, už by nepomohla ani najtrápnejšia pieseň roka ...nás nezabijú oboch... a v lepšom prípade by som ťa zaviezla do niektorého krízového centra. To by v konečnom dôsledku znamenalo, že by som o tebe nesmela viac písať, aby ťa nenašli, a to by bol koniec, Džidži, vieš?
My dve sme si proste vždy vedeli vybrať (o Ernestovi už nepíšem, prečo, pozri miliónpäť blogov dozadu) ...
Toho roku sme po štyroch rokoch prvýkrát nestávkovali na farby pánskych plesových košieľ, Chutný už je za zenitom, ako povedala K. Akurát sme hovorili (na počudovanie vôbec nie škodoradostne) o Chlapcovi odvedľa, či raz, keď sa bude chcieť zbaviť toho, čo má na krku, nájde na to odvahu, alebo si ju pre istotu a vlastnú bezpečnosť vezme. To druhé, zhodli sme sa. V tomto majú dobrí chlapci nevýhodu oproti zlým. Že sa nechajú zmagoriť skutočne kýmkoľvek, a nechajú sa presvedčiť, že sú zaľúbení. Pán M. má pravdu. Ľudským príbehom naozaj chýba pointa.
Keď už sme pri mužoch, minule v električke som kabelou vrazila do jedného z tých intelektuálov, čo nosia dlhý baloniak, okuliare a károvaný šál, čítajú .týždeň prípadne Hospodárske noviny, a občas ich stretnete na literárnych čítačkách, kde prednášajú viac neslušné než slušné básne, ktoré nezriedka sami píšu. Zrazu som sa chcela spýtať, či náhodou nemá Annu Kareninu v azbuke (a vôbec, neviete niekto o nej v origináli?), čo si myslí o Baudelairovi, Proustovom impresionizme, Woolfovej maniodepresívnej psychóze ekonomickej kríze, príchode eura alebo iba tak na počasie by som sa spýtala, že je to hrôza, ale on by povedal niečo intelektuálnejšie - napríklad by použil slovo nevyspytateľné. V skutočnosti sa naša konverzácia začala pri prepáčte a skončila pri nič sa nestalo. Nabudúce.
V jednom výklade rozkvitli čajové súpravy a sú nádherné. Dokonca som kvôli jednej vošla dovnútra. Má fialové kvety a je čarovná. Je normálne, že sa mi páčia porcelánové šálky s tanierikmi? Z nemeckého porcelánu, podotýkam. Predávajú k nim aj servítky s rovnakým vzorom. Možno ich po dvadsiatke začnem zbierať a nikdy ich nepoužijem, aby som ich raz mohla darovať tej kamarátke, ktorá sa prvá vydá.
Skúšala som kŕmiť holuby. Chcela som vedieť, či priletia, keď iba tak rozsypete zrno a počkáte, ako to ukazujú vo filmoch. Zvyčajne vtedy príde ešte niekto, kto vám chce povedať niečo, čo by malo zmeniť váš život. Prileteli holuby a za chrbtom sa mi zrazu ozvalo: „Slečna, NotaBene."
