„Keby si neprestala chcieť veci v okamihu, keď ich dosiahneš, bolo by to jednoduchšie."
„čo?" spýtala som sa.
„Všetko."
Neignorovala som to. Iba som nereagovala. To je rozdiel, nie?
V piatok ma M. vzala do skvelého kórejského obchodu so skvelými handrami, a potom do mňa naliala karamelové latté, a zaplatila ho gastráčom, a uvedomila som si, že kopec vecí je ozaj takých, ako si spravíme. Mali by sme si spraviť. Mala som mokré nohy, lebo nikde neviem nájsť gumáky, ktoré by mali zvnútra kožušinu a aj by sa mi páčili. Lebo gumáky sú jediná nepremokavá obuv, ktorú dokážem akceptovať. Ako decko som mala knižku Neposlušné čižmičky, kde bolo dievčatko s dúhou na obale, možno to bude tým. Uložilo sa mi do podvedomia (hoci si zatoho nemôžem spomenúť, o čom tá knižka bola) a tak odvtedy hľadám pekné gumáky s kožušinou, s kožušinou! Človek potom vôbec nemusí obchádzať mláky a ráno nemusí kňučať pri pohľade z okna, že je to humus, to vonku. (Občas aj vo vnútri, si vravím, ale tam sa radšej nepozerám. Všetci máme svoj bordel.)
Vrátnik, čo pred knižnicou odhrabával sneh, mi hovorí, to je krása, slečna, pozrite sa na tú ozdobu. A ja som sa ho ako blbá spýtala, kde?
Tak to už býva s prvým snehom, o ktorom každoročne píšem, lebo mi začne stáť za zmienku ako všetko, čo tu dlho nebolo, potom sa objaví a chce, aby som si na to vytvorila názor ako decko z reklamy, čo s úžasom otvára oči aj ústa, má skvelý paušál a svetrík a môže volať do skončenia sveta. Ale na niečo sa nedá. Na niekoho. Sú iba samoúčelné vulgarizmy, ktoré by sa nemali používať samoúčelne. A čo. Nemám už sedemnásť, dlhé vlasy, silu ani motiváciu byť s každým kamoška. Nič z toho mi nechýba. Rozmýšľam, či chvalabohu.
Od nového roka by som chcela znovu začať chodiť na jógu. Neviem, či mi to niekedy v niečom skutočne pomohlo, lebo kričať sa tam nedá, ani robiť prudké pohyby. Ale bolo mi povedané, že zadržanú energiu treba ventilovať. Potom ma bolí hlava. Nepovedala mi to kartárka, tej som prestala veriť, odkedy mi v káve vyšlo, že mám čakať do decembra 2010 na niekoho, kto sa začína na F. Sekla sa. V decembri 2010 rozmýšľam, čo robiť s iným písmenom abecedy, lebo som sa asi sekla ja. Fck.
V decembri 2010 chcem a budem vykrajovať vianočné koláče a s Džidži piť varené víno, a spýta sa, či ma to takto ešte baví. A ja poviem, hej. Takto ma to práve začalo baviť.
Ešte mám nejaké víno v chladničke, barbarsky ho uchovávam na horšie (?) časy, alebo na lepšiu (?) príležitosť, kedy si s ním nepolejem nič, aby som nemusela volať mame, ako sa to perie. Pred praním mám stále akýsi neurčitý rešpekt, ale čakanie, kedy doperie práčka, mám rada. Je na tom niečo oslobodzujúce. A čisté.
Prestali ma strašiť konce a začiatky roka. Neviem, čím to je, ale prišlo to ako balík z Quelle. Nečakane a pred Vianocami. Hurá! Neverím na zmeny, ktoré sú predpísané v kalendári, ani na zmeny v nás motivované novým rokom, ani iným rokom, čas je nám v skutočnosti prd platný. Je nejaké teraz. Teda mali by sme si to uvedomovať. (Niekedy mám však pocit, že by sme si ani koniec sveta nevšimli, ak už náhodou nebol...)
Akurát na odstup pomáha. Odstup, to áno. Mali by ho predávať. Na vianočných trhoch a zapiť medovinou.
V decembri je dovolené sa zhadzovať. Vianoce sú medzinárodný čas nefalšovanej trápnosti. Ale z lásky! Tiež nefalšovanej. Niekto, kto sa nemôže vešať po ľuďoch cez rok, lebo si nenašiel zámienku, sa bude vešať aspoň posledných pár dní v roku. Lebo by sme mali byť k sebe dobrí. A nikoho neposielať viemekam. Hoci by sme chceli. Tak veľmi.
Dovolené je posielať vianočné správy s anjelmi, čo budú hýbať krídlami, a Santa v mobile bude robiť houhouhou, aby nám niekto odpísal, že ste komerčný a preamerikanizovaný, fuj, ale želá vám pokoj, ktorý (zrejme potrebujete) nájdete v tichu svojho srdca.
Bude to krásne. Také každoročné.
No áno, sú ľudia, čo nám neprestanú chýbať, nejakí tí osudovejší muži či spolužiaci zo strednej, aj tí, s ktorými nám nejaká karma bráni vysporiadať si vzťahy (už tak nechutne dlho), ale preto je to čarovné, aj keď väčšinu roka na mašľu. A tí, ktorí sú nám ukradnutí, chcú z dôvodu nového roka... čo? Sa spýtať, ako to s nami vlastne je a či to náhodou nehodláme zmeniť? Nehodláme. A tých, ktorým sme ukradnutí my, by sme sa spýtali to isté. Ale bude aj ďalší rok. Času dosť. Zatiaľ si vystačíme s vianočnými gifmi.
Rôznorodosť je čarovná. V skutočnosti aj Vianoce. Nechápem, prečo som ich predchádzajúcich pár rokov chcela zrušiť. Sú iba presne také ako my.
Bez irónie!
Máme v škole stromček. Je strašne milý, lebo je taký nenásilný. Malý. Nie je gýčový. Gýč si robíme zo seba, ako som si všimla, nielen pred Vianocami, tak permanentne. Ale každý máme svoj bordel, už som to kdesi vyššie spomenula. V taške, skrini, v sebe. Kedysi som to vedela ospravedlniť dočasnosťou. Dnes už o tom pochybujem. Aj tašku už upratujem len sporadicky, o skrini nehovoriac.
Akurát mám pocit, že záležať by malo na inom.
Po ceste v poslednom čase vídavam pár obscénnych snehuliakov. Pondelkové rána už aspoň nie sú konvenčné.
Foto: Zuzka Mitošinková
