Kopec mojich známych sa začalo liečiť z depky. Keď S. vysadila lieky, povedala, raz budeme všetci bývalí alkoholici alebo toxikomani a so svojimi psychiatrami budeme veselo spomínať na mladosť. Hej. Nenavyberáš. S. si začala so ženatým chlapom, lebo bola mladá a sprostá. Všetci jej hovorili, si mladá a sprostá, nechoď do vecí, ktoré neunesieš. Išla. No a potom to neuniesla. Ale na ľudí sa neumiera, ojój, kdeže by sme došli, takýto lacný sentiment už dávno neprevádzkujeme. A toto si treba vyžrať pekne do posledku, povedala mi vtedy.
Ja vôbec neviem, či sme nejaká ultra nešťastná generácia a či vôbec môžeme byť. Či na to máme právo a čo nám chýba, keď máme vlastne všetko. Ja vôbec neviem, či je niečo vo vzduchu, alebo je to tým, čo je v nás. Netuším, či sa do všetkých tých sračiek dostávame podvedome, alebo je sebadeštrukcia dnes v trende asi ako biopaštika. Ale robíme to. Ubližujeme si. Ideálne sami.
Raz sa ma M. v aute iba tak opýtal, či verím, že existuje iba jeden jediný človek na tejto zemi pre každého. Povedala som mu, že som hladná a musím cikať. Už sa ma na to nikdy nespýtal.
„Prečo si vtedy pri mne vlastne zostal?" spýtala som sa ho inokedy, a nikto by tomu nerozumel, lebo o tom naozaj nikto nič nevie, lebo nikto nič nevedel o mne, všetci si iba mysleli. Vždy si všetci myslíme, že vieme. A hovno vieme. „Lebo si bola na totálku zmätená zo života a mala si dobrý výstrih. Stačí?"
Prechádzali sme okolo kolotočov, bola červená a ľudia viseli dolu hlavou a pišťali. A iní sa pozerali zdola a jedli vatu. Labute a biele jednorožce sa hojdali hore a dolu, mali pozlátené sedačky, vtedy som sa prichytila, že mám záľubu v gýčoch. A že si fotím staré domy, v ktorých sa niečo MUSELO STAŤ, že zostávam s ľuďmi, ktorým sa niečo stalo, lebo máme príbehy, z ktorých si niečo nechávame. Navzájom. Že je to ako lunapark, kde to niekedy neprekričíte, aj keby ste veľmi chceli.
Vraj nemáte človeku nič brať, ak mu nemôžete ponúknuť niečo lepšie. Dnes, keď som hľadala ulicu na Z, som rozmýšľala, či nie som k ľudom nespravodlivá. Tým, že ich neľúbim. Alebo ľúbim až príliš. Nie tých, čo by si to zaslúžili.
E. mala nekonečne dlhé vlasy. Potom išli dohája. Raz v noci sa rozhodla, že už ich nechce. Strih. Na dôvody sa jej nikto nepýtal. Všetci si mysleli, že vedia.
Niekedy vás ani viac chľastu a menej otázok nespasí.
Keď som už našla ulicu na Z., videla som z električky ženu, čo zbierala polienka na takom zelenom ostrovčeku pri Americkom námestí. Rástol tam malý strom, asi ho opílili. A ona zbierala štiepky, akoby okolo nej ani nebola cesta a zápcha, mala dlhý sveter a okolo trúbili autá. A potom Michal, čo riešil scenár na tímovku, povedal niečo, kde použil „obrastený klamstvom." (Raz mi ktosi napísal do pamätníka, že pravda a láska víťazí. Nápis na hrobe. Tam už všetko víťazí, nie? Ale nebuďme zase morbídni.)
Raz sa ma Mara spýtala, či by som si aspoň raz veci nemohla nekomplikovať. Že mi za to kúpi pralinky v tej otrasnej čokoládovni, kde sa nesmie fajčiť ani nadávať, lebo tam chodia deti.
Zatiaľ sme sa nedohodli.
Toto sú Dášine bábky. Dáša je vyrovnaná žena. (Veď aj ja už mávam stavy úzkosti iba v Tescu, keď desať minút neviem nájsť reďkvičku a je mi z toho do plaču).
Myslím si, že v noci ožívajú, lebo majú v očiach ten výraz, že toho vedia o nás viac, než môžu nahlas povedať.
Chvalabohu.
foto aj bábky by Dašena Krištofovičová, megagalaktická budúca scénografka
