Šesťdesiatkou, lebo mama na tom trvala a tvárila sa, že nevidí všetky autá, ktoré popri nás vyzerali ako rakety na jadrový pohon. Nemohla som ani prevracať očami, lebo som si zabudla slnečné okuliare a musela by som počúvať o všetkých štatistikách, čo všetko sa už stalo a komu, a prečo sú kvety okolo ciest. Ja viem, že to myslí dobre. Mamy toho vedia veľa. Čo všetko sa už stalo a komu sa stalo, aj prečo občas celofánové kytičky lemujú diaľnice.
Stará mama mala upratané. Takmer hodinu mi trvalo, kým som kuchyňu premenila na smetisko dejín.
„Nestúp na Pipina Tretieho!“ vravím jej.
„To čo vás za sprostosti učia v tej škole? Pipina je aj v Mafstory.“
„No vidíš to, ešte z toho aj zmaturuj!“
Pod stolom kolonizovali Gréci a pri sporáku sa vyhrieval Stalin. V Rusku bolo vždy zima. Po záclone s kvetmi liezol pavúk. Ktovie, koľko šťastia som si vtedy zabila.
Mesiac bol ešte celú noc kosákový a svietil na bodkované periny, ktoré stará mama volá hráškavé , a človek má občas chuť pod ne zaliezť a dlho spať.
Ráno bolo nekonečne tiché. Iba jeden traktor a napadol mi socialistický realizmus. Že niečo na ňom inšpiratívne predsa mohlo byť. Rozhlas hrá Otvárajte kasíno. Už viem, prečo socialistický realizmus...
Ľudia otvárajú okná a vychádzajú z domov, akoby čakali na správu storočia. Mačky tu cez cestu nebežia. Neponáhľajú sa. Nikam a pred nikým neutekajú. Iba pomaly a lenivo prechádzajú. Aristokraticky, akoby im bol kedysi malý dvor Márie Terézie.
„Jola, ide vám televízor?“
„Nie, už asi hodinu nejde! Ani Hele nejde!“ počuť cez celú ulicu, kým sa otvára kasíno. Potom všetko stíchne, aj mačky zastanú uprostred cesty a počúvajú.
Bude futbal. V nedeľu. Niet nad zápasy Vyšnej Dolnej s Nižnou Hornou. Slivka po pätásť a chlapci v podkolienkach so smrtiacim pohľadom v očiach, ktorým po tretej slivke treba kričať, že ich bránka je opačným smerom.
Mesiac sa začal tupiť a z nechtov sa mi začali odlupovať kvietky, ktoré sa mi údajne tak veľmi hodili k šatám na rozlúčke.
V nedeľu mali prvé sväté prijímanie. Štyria chlapci vo vestičkách s motýlikom na krku. A pán farár vraví, že po meči určite nevymierajú. Obnovené zriadenie zemské a Habsburgovci - 1627, trón dedičný po meči aj po praslici. Začala som sa zamýšľať, či mi už nešibe.
Červené oltáre a červené tulipány. Jedna minca zlata stačí na pozlátenie oltára. Netreba preto veľmi leštiť 18 karátov.
Pán farár je klasik. Ešte spomínal Babylonskú vežu. Ako ľudia hovorili mnohými jazykmi Bola som ochotná počúvať. Tak naozajstne, nie iba akože.
Nad hlavou freska s nebom, kadidlo a ruach .
Potom spadla. Čo z toho vyplýva? Čím skôr si neporozumieme, tým skôr treba pochopiť, že je čas sa rozlúčiť. Zamávať si. To je univerzálny jazyk. A nečakať, kým sa nám Babylonská veža zosype za chrbtom. Lebo ona sa zrúti. Skôr alebo neskôr.
Kým Mesiac u nás prestával byť kosákový, na opačnej strane zemegule mali ráno.
Na pôjde kľačalo dievča v zelenom. Neviem, koľko desaťročí už takto kľačí. Možno prastarká by vedela. Aj prečo má taký skrúšený výraz ako všetci svätci a mučeníci, ktorí po nociach vedú rozhovory na piedestáloch v kostoloch a na zažltnutých obrázkoch v modlitebných knižkách. Majú stále rovnaký pohľad, pretože hovoria o nás. Ako ich neprestajne o niečo žiadame a nárokujeme si zázraky na počkanie. Možno sa celé noci rehocú, akí sme naivní a neschopní pomôcť si sami a potom si ráno nasadia svätožiaru a trpiteľskú tvár, aby sme mali pocit, že už sa na tom pracuje .
Neviem, ako je to so svätou Adelou. Nevyzerá, že by občas vstala. Prosí. O čo, som sa nedozvedela. Tak som ju nechala samu. Trochu zašpinenú rokmi a udalosťami, ale s ružovými lícami.
V štvrtok bola strašná búrka. Ovca u susedov to zrejme nechápala. Iba stála, mokla a pozerala, ako blesky pretínajú oblohu. Myslela som si, že je v šoku, lebo bola celkom ticho.
Voda tiekla dolu cestou a možno si myslela, že ju fotia pred koncom sveta. Preto sa ani nepohla, nevydala žiaden zvuk. Aby fotky z konca sveta neboli rozmazané. Lepšia príležitosť už nebude. Keď prestalo pršať a vyšlo slnko, pod dúhou sa otriasla ako pes a začala konečne mečať. Alebo bečať.
Sedela som na poslednom schode v kožušinových papučiach a v teplákoch s nápisom sweet na zadku, uvedomujúc si, že môžem byť všetko, len nie sweet a snažila sa uveriť Radůze, že všetko sa prežije.
Aj sa prežilo.
Rok na dedine:):):):)
Venujem babičke za starostlivosť nielen v akademickom týždni. A ešte Jurinkovi Ká od zastávky za morálnu podpru, pretože som povedala: "Juraj, ak toto prežijeme, aj článok na blogu ti venujem." Prežili sme.
