V noci sa roztrhla perina u starej mamy. A stále som mala pocit, že tu kdesi možno zhodili Jakuba, viete, toho, čo spadol z neba, a nikto nevedel prečo, skrátka priletel, lebo si myslel, že ho niekto potrebuje. Zatiaľ sa neozval, možno sa skrýva.
Chcela som povysávať, ale bolo mi to ľúto. Pýtam sa starej mamy, čo s tým, lebo to nie je len tak, keď z vás sneží perie, ktoré stále cítim mimochodom všade, a bola som z toho značne nervózna. Povedala, že som možno tiež spadla odniekiaľ, ale ja som asi iba spadla do niečoho, to mi uveria skôr. Z čisto pragmatického dôvodu s väčšou pravdepodobnosťou stretnete na dvore hus ako ľudí, čo spadli z asineba.
Takže som prišla domov, lebo sú Vianoce. Spala som u starej mamy, lebo sú Vianoce. Spala som v perí, na ktoré mám alergiu, lebo vtedy viem, že je bezpečne. A tento pocit som potrebovala viac ako Fixit.
Vo vlaku hrali dvaja muži na ústnej harmonike a na gitare, jeden hovoril, ty budeš hrac a špivac, i ked je smutek. Tak veľmi sa mi to páčilo. Cesta domov a pes, ktorý mi sedel pri nohách a mal dvojslovné meno, ktoré som si nezapamätala, ale bolo to niečo ako Kim Ki - duk a ja som vedela, že toto je to, čo si všetci zaslúžime aspoň na chvíľu. Pokoj. A cesty domov. Bože, znie to ako z Doktorky Quinovej, ale niečo na tom bude.
Ja viem, že sa toho asi veľa nezmení, akokoľvek odhodlane by k tomu človek pristúpil, lebo stále sme to my, omylní, rozbiteľní a krehkí a veci sú niekedy rozmlátené ešte skôr, ako si dáme pozor, aby sme ich nerozbili, ale o mäkkých väzbách medzi nami som už hovorila.
S Ivanou sme nechali v Bratislave neumytý riad. Poháre od vína a šálky od kávy, povedali sme, že konečne vytvárame bohémsky priestor a veselý život, nie bordel, iba radosť z toho, čo je, a áno, skrývame sa za to zakaždým, keď nestíhame upratovať, a tak by nám to malo vyhovovať. Porezala som sa na limetkách, lebo nejaká dráma a krv ešte v starom roku musí byť, a povedali sme, že aj toto je veselý život. Chcelo sa mi revať, lebo som už dlho nie, chcela som ešte všetky tie veci nechať v starom roku, ale veselý život, pochopte, kvôli limetkám sa neplače.
S Baru sme si sľúbili, že budúci rok bude skvelý, len čo vytiahneme nohu z dverí, ktoré sa potom nedajú zatvoriť ani otvoriť. Písali to v Eve, takže to musí byť pravda. Nohy vo dverách, zadné dvierka a akékoľvek odchýlené vrátka aj tak spôsobujú minimálne prievan, kŕče a to nie je zdravé ani bezpečné. Čítala som tú decembrovú Evu v kupéčku, kde si prisadol chalan so silno intelektuálnym časopisom a pozrel sa na mňa ako sa pozerá na dievčatá, ktoré si myslia, že vedia niečo o živote, lebo si to kdesi prečítali, a možno o tom ani nevedel. Kupovať si ženské časopisy na konci roka je tradícia, je kurz pozitívneho myslenia s návodom, ako prežiť budúci rok (upracte si počítač, nestrácajte čas s ľuďmi, ktorých neľúbite, vždy sa pred spaním odlíčte!), hoci mu samy neveríme. Mali pekný diár, no čo.
Možno by sme si mali vymyslieť vlastné pravidlá. Lebo ako si ustelieš, tak spíš, miláčik, zbytočne sa hneváš na osud za to, že ti nedal niečo, čo ti nemá za čo dať... Niekedy veľa chceme. Nielen na Vianoce. A myslíme si, že to stačí. Hm.
Všade sú neskutočné rady, akoby ľudia ráno zistili, že po 23. decembri prichádza 24. V parfumérke mi dievčatko s menom Leila ukazovalo prsteň a ovoniavalo testery. Bude pekná, keď bude veľká. A bude si vedieť vybrať dobrý parfém. Na začiatok stačí, zvyšok si ju nájde postupne. Leila s veľkými očami a dobrým vkusom.
Dostala som nový telefón a chlapík v Orange sa ma spýtal, či chcem zálohovať dáta. Na chvíľu som bola dievča bez minulosti, bez rodiny, priateľov a všetkých podstatných či menej podstatných čísel, na chvíľu som nemala nikoho, komu by som zavolala, bola som to iba ja bez pokusov sformulovať zmysluplné vety, ktoré občas dávajú všetko, iba zmysel nie, bez všetkých zdvorilostných drístov a bezobsažných pokusov o... pokusov. Mám prázdny inbox a prvá esemeska, ktorá príde, mi prinesie šťastie.
Tak som sa rozhodla.
foto tu
