Tak som si kúpila miestenku. Aj kvôli Džidži, lebo raz jej musím dať darček k narodeninám, kvôli ktorému som Jeleňa v sobotu poobede odtrhla od niečoho, čo malo v názve integrály. Aj kvôli sebe a aj kvôli ostatným, ktorým som sľúbila, že prídem. Nielen zapáliť sviečky.
Dúfam, že jablká už dopadali, že už uvidím iba kačky na rieke, čo čakajú na prvý ľad. Potom niekto pôjde okolo, lebo si bude myslieť, že ľad je dostatočne tuhý, a už ho nikdy nenájdu. Lebo kačky nevedia rozprávať. Už vonkoncom nie o tom, prečo netreba chodiť po ľade.
Niekedy chcem zájsť na klzisko, mať palčiaky a v bielych korčuliach Princess piť s Adelou horúcu čokoládu z automatu. Hovoriť o chlapcoch v mikinách a o písomke z fyziky. Povedať si o tom, čo je teraz, lebo o tom, ako to bude vyzerať, sme vždy hovorili. Pravda je vždy niekde uprostred.
Dušičkové kvety a tetky v šatkách pred Tescom, čo ich majú plnú tašku. Kvety sú modré ako nebo na jar alebo v lete. Nikdy som si nevšimla, akú farbu má nebo v novembri. Asi preto, že vždy fúka vietor a vtedy pozerám do zeme, lebo mi slzia oči. Ešte by si niekto myslel, že je mi ľúto za letom. Možno mi je.
Ale s novembrom počítam. V obchodoch visia tí s bradou, a raz neviem, či sú to Mikulášovia alebo Santovia, keďže ich obesia už koncom septembra. Zlaté reťaze a ihličie, z ktorého má človek chuť vyrobiť toaletný papier, keď to vidí.
Naberám paradajky, a dúfam, že budú chutiť ako v lete, keď som ich po sedemnástich rokoch z neznámych príčin začala jesť vo veľkom. A dieťa, na ktoré kričia Margrit, Margrit! od regálu s pečivom mi zrazu tie paradajky samo vkladá do košíka. Má strašne dobrý svetrík a skvelú sponku a má asi tri roky. Pozeráme na seba a vieme, že raz z nás isto niečo bude. Tak nám to hovorili. Z detí, ktoré sami vkladajú paradajky cudzím ľudom do nákupného koša, raz určite niečo vyrastie. Prinajmenšom budú mať prosociálne cítenie ako Malá morská víla, napríklad.
Keď bol Šimon ešte celkom malý, chcel rozprávku o morskej víle, ako zachránila princa. Ukazoval na obrázok s prázdnym morom, občas sa spýtal, prečo jej už nenarástol chvost, prečo sa už nevrátila do mora. Lebo bola hlúpa, srdiečko, som mu nemohla povedať. Na také pravdy mal ešte čas.
Bábätká voňajú, povedala Mon, keď sme v utorok prechádzali detským oddelením H&M plným detí.
„Ako voňajú?"
„Tak bábätkovsky."
Nič som necítila. Spolieham sa na to, že je to momentálnou nádchou. Iné mi nezostáva.
Dnes bol plný autobus ľudí, ktorí boli robiť preddušičkové upratovanie na cintoríne. Žene v modrom klobúku trčala z tašky žltá lopatka. Taká, akou sme sa mlátili kedysi na pieskovisku, keď sme jedli piesok a niektorým mužom bolo vtedy jednoduchšie rozumieť ako dnes. Všetko sa raz zíde, hovorím si.
Pozerám na mačky, ktorých je veľa a nie sú príliš krotké. Majú rôzne škvrny a zahnuté chvostíky a tvária sa, že toho o nás dosť vedia. Neutekajú. Ani pred dažďom, ani pred nami. Vyvracajú fakt, že mačky sa boja vody a ľudí. Vody sa netreba báť.
Včera sme mali filmový maratón už bez hororov, vtedy sa mi sníva o krvavom piáne celý týždeň. Tak sme pozerali, ako sa skater zaľúbil do krasokorčuliarky a nakoniec urobil trojitý skok. Samozrejme, že kvôli nej. A povedal niečo o tom, že ju miluje. Potom urobili zdvíhačku na olympijských hrách a predpokladám, že vyhrali. Druhý film bol o hiphoperovi, čo sa zaľúbil do baletky, scenár približne rovnaký, akurát olympijské hry tam asi neboli.
Už je čas ísť domov. Vziať normálne filmy a páliť sviečky.
