Mala by som urobiť charakteristiku podľa Exercise H, niekoho si vybrať a napísať o ňom 180 slov, pripomína mi to základnú školu spolu s hysterickými učiteľkami v ôsmej bé, čo nás brávali do divadla a jednostaj jačali. Kričali, ako mám na to teraz chuť ja, občas sa to vo mne vezme, nazbiera, ani skúškové nie je, iba tak bez príčiny. Napísala by som, že si pôjdem zapáliť, ale to by tiež bolo originálne vtedy, keď nás počítali pred divadlom a hovorili Ak niekoho prichytíme, že fajčí, dostane zápis. Potom sa polovica ľudí stratila, lebo jasné, že si skoro všetci išli zapáliť za najbližšiu budovu, nikdy sme neprišli načas k autobusu, ale museli sme mať aspoň jedny hodinky v skupinke, logické.
M. mi rozprával o svojom psovi, ktorý sa volá Helga. Helga má veľké oči. M. hovorí, že vždy po žrebovaní Lotta v nedeľu na ľudí prichádzajú zlé pocity, lebo vtedy už na ne majú právo. Po nedeli. To nie sú psie časy, to sú len obyčajné ľudské výhovorky, ale čo by sme robili bez nich?
Pozerám sa na zajtrajší dátum, bude trinásteho, a dobre tak. Trinástka je čas na rozhovory, trinástka je už po dvanástke, je to jediná posledná šanca po neskoro, lebo už je neskoro, mám pocit. Absentuje komunikácia medzi ľuďmi. Ani zatoho sa mi nechce dvíhať telefón, a vymyslieť si nejakú stupídnu lož ako alibi na rozhovor. Radšej nech je neskoro. Pri rozhovoroch o počasí ma bolia kosti. Z toľkej snahy o... nič. Energia vynaložená, aby bolo, aby sme mali lepší pocit zo seba. A nič. Nič je správne slovo.
Sme len rozmarom nás samých.
Učíme sa odmietať ľudí ako jedlo. Slušne, vážení. Len žiadne, je mi zle z kuracieho perkeltu, a neznášam dukátové buchtičky. Neznášam ich. Strašne ich neznášam v skutočnosti. Nehovorím to nahlas. Ako veľa iného. Neviem odpisovať na správy typu čo je to s tebou? Potrebujem návod. Ako na práčku, ako na tamagoči, potrebujem návod na vlastnú existenciu, je to tak veľa?
Dnes do metra nastúpil pehavý chlapec s kolobežkou a čítal knihu. Ten obraz sa mi páčil. Nebol gýčový. Deti ešte nevedia nič o pózach, deti sa hrajú na policajtov, na Hanu Montanu, ale na život sa ešte hrať nevedia, to príde potom. Neskôr a doživotne, mám pocit. Aby sa ich raz niekto spýtal, ty čo sa sťažuješ, povedz čo. A oni povedia, že je to počasím, hej, aj teta T. si kupovala Alpu Francovku na kĺby, keď bolo škaredo. Mala ružovú vatu v sekretári. Vata bola na čistenie striebra, ak si dobre pamätám, ale ja som sa hrala, že je to labutienka z mosadzného puzdra, aké mávali dámy zo starých čias, a pudrovali si nosy za vejármi. Dnes už viem, že za MaxFactor by som nemenila, ani so ženami z portrétov.
Keď Millais maľoval Elizabeth Siddalovú ako utopenú Oféliu, do mosadznej vane so studenou vodou nainštaloval lampy, aby vodu ohrievali. Napriek tomu prechladla tak veľmi, že jej podávali lieky rozpustné v alkohole. Postupne zapíjala aj viac ako lieky, ale o tom hovoriť netreba, netreba uberať na osudovosti.
Tej predsa vo všeobecnosti tak radi veríme.
