Skrátka, deckám furt niekto klame. Minule v divadle na Popolvárovi strašne plakal chlapček, ktorý bude možno futbalista, alebo založí bio farmu, alebo raz bude najlepší díler s marihuanou, len ho preboha nenúťte pozerať balet, a kričal, že tu nechce žiť. Naliehavo. Povedala by som, že kamoš. Ale toto už mám za sebou. Chcieť byť najlepšie nikde. Potom ho mama presviedčala, že koniec bude krásny, bude svadba, lebo každá rozprávka končí svadbou, vieš, Kubko? A Kubko naďalej plakal a vedel, že tu nechce žiť a až vtedy to bol naozaj môj kamoš.
Občas mi niekto hovorí o svadbách a deťoch a o chlapcoch, ktorých nikto nechcel, a teraz sa ženia, a o dievčatách, ktoré nik nechce dodnes, a tak sa tvária, že neznášajú mužov, a pýtajú sa, či nemám číslo na dobrého psychológa alebo kartárku. Asi je to v princípe jedno. Čo chceme počuť, tomu aj uveríme. A potom ktosi hystericky plače a hádže sa o zem a rozbíja šálky, ktoré dávno predtým nemali ucho, aby to bolo dramatickejšie, lebo šálky s ušami je škoda rozbíjať. A nič. Črepy prinášajú šťastie, iba ak sú vykopávky z paleolitu a v múzeu vám to zožerú...
Ale aj toto už máme predsa za sebou, povedal by mi B., keby ma počul. Bolo by to ešte predtým, ako som znenávidela telefonáty začínajúce Vieš, čo sa stalo? Zlé správy ma zastihujú zásadne v drogérii, vyberám si balzam na vlasy a pleťovú vodu s ružami, vtedy zdvihnem telefón, ktorý inak nikdy nedvíham na prvýkrát, a mám chuť sa teatrálne rozplakať medzi regálmi Syossu. Hej, toto už mám za sebou ako veľa iných vecí, za ktorými sa občas obzriem a modlím sa, aby ma už nikdy nedobehli.
Prechodila som ťa ako chrípku, ktorá sa mi vrátila, len trošku akútnejšia. Si vedel, že prechodené chrípky ti môžu udrieť na srdce? Ale vážne.
Pán P. mi na každých konzultačkách hovorí, že veci si treba logicky zdôvodniť, poznať motivácie postáv a mať druhý plán. Keby toto naozaj fungovalo, tak by sa v živote neudialo asi nič... A z toho, čo sa deje, už vonkoncom. Na to, či je to dobré, prídem pre istotu inokedy.
Sníva sa mi o sovách, lebo o nich veľa hovorím. Sova nie je dobrým znamením, hovorila teta T., keď mi česávala vlasy kefou z diviačích štetín v čase, kedy ešte nikto netušil, že o 15 rokov to bude strašná vychytávka. Vlastnila tiež líščí golier, ktorého som sa bála ( a ochranári by si zgustli, no a čo), ako som sa bála vlkov, ktorí jedia mladé dievčatá (a pritom majú v skutočnosti tak nenormálne uhrančivé oči, že im podľahnete dobrovoľne). Teta T. sa niky nevydala a ja som sa jej nikdy nespýtala, čo si o mužoch naozaj myslí. Iba mňa sa to minule spýtala M. a ktosi na to povedal Dievčatá, váš najväčší problém je, že málo chľastáte a veľa čítate. Potom sme sa opili, ale zdá sa mi, že to až tak veľmi nepomáha.
A ešte sa mi zdá, že o veciach, o ktorých si myslíme, že vieme pomerne dosť, nevieme dokopy nič. Z toho sa nestrieľa, povedala by moja učiteľka výtvarnej na základke. Volali sme ju vyvolávačka dažďa. Nosila dlhé sukne a na krku drahé kamene. Všetci sa jej báli. Občas sa trochu opila a vtedy bola tak detsky (?) úprimná, keď hovorila o sexe a dúfali sme, že si na to nikdy nespomenieme. Nuž, spomenuli sme si.
Tuším už začala zima. Stále ju neznášam, aby bolo jasné. Iba už nemávam tak často studené ruky. Baru hovorí, že je to všetko v mojej hlave. A ešte, že dolievať sa môže iba červené. Vie urobiť skvelú omáčku na cestoviny a iné veci, ktoré má z Báječnej ženy. Vždy som si myslela, že najlepšie rady sú v Eve, no len čo som vyšla zo strednej, zistila som, že nefungujú. Šit.
Fotili sme sa pri bezrukých sochách a želali sme si krátku zimu a skorú jar. Možno preto ešte nenasnežilo.
