Kúpila som si svoj prvý hrniec a tešila som sa z neho viac než z topánok od Baťu. Má rúčku aj pokrievku a predvčerom som ho celý deň nosila v kabelke, takže Tomo konečne pochopil, prečo ženy nosia megatašky. Na praktické nákupy. Nakupujeme zrazu podstatné veci, nožíky, slniečkové taniere a misky z Ikey, soľ za 5:90 a cukor za 29:90. Ešte pred časom som sa čudovala, prečo ľudia kupujú tridsať kíl cukru, keď je v akcii. Beriem späť.
Dvanásť hubiek na umývanie riadu, Filip sitko do umývadla a salko, aby sme videli, aké prepotrebnosti nakupujú chlapi, Zuzka koberček na balkón, aby mohla chodiť fajčiť v papučiach a aby sme videli, aké prepotrebnosti nakupujú ženy.
Málo spíme a dobre je. Mohlo byť ešte lepšie, keby tu bola Džidži. Včera som na ňu myslela, keď som videla električku pokreslenú červenými pohovkami Kika, ktoré boli namaľované v bublinách pri oknách, takže ľudia vyzerali, akoby všetci mysleli na ňu.
Ale inak nemám čas myslieť na nikoho, na koho by som za iných okolností myslela už asi týždeň. Tiež dobre.
Včera v ázijskom bistre priveľa karí a drobná čašníčka, ktorej nebolo rozumieť. Úplne mimo centra, kde by sa človek v noci bál vyjsť na ulicu. Občas tam bývajú poloprázdne ulice a niekedy sú plné strachu. Preto mi všetci hovorili, aby som si dávala strašný pozor na seba, a ja som našťastie nikdy nesľúbila, že nebudem chodiť nočnými spojmi, lebo by som bola klamárka.
Ale niekedy, keď sa zotmie, myslím na to, prečo ľudia v autobusoch hovoria najčastejšie o dievčatách v riekach a v kríkoch, čo sa už nehýbu, a nie napríklad o novonarodených hrošíkoch v Bojnickej zoo. Nieže by sa tým niečo zmenilo. Deti v zlých štvrtiach budú stále natŕčať ruky, aj potom, keď príde nejaká reportérka, čo nevie skloňovať, a urobí afekťácku reportáž, ktorá pôjde hneď po príspevku o eure. Akoby na tom dnes ešte záležalo.
Holuby nám budú naďalej bývať na intráckom balkóne a robiť bordel, ktorý si po sebe neupracú, ale budú dotvárať atmosféru bilboardu o duševnom zdraví. Návrat do života alebo niečo také. Možno je blázinec iba jediná bezpečná alternatíva, ako nebyť závislý na svete. Vracať sa z neho sa dnes už zrejme neoplatí, človek môže byť sám sebou alebo kým chce byť. Kŕmiť holuby, ktoré sa k vám budú vracať, a vy si môžete myslieť, že ste dobrý človek a zvieratá to vycítia alebo podobné kaleráby.
Nevidno tu strechy. U nás sú v jeseni lesklejšie a červenšie od dažďa, podobné domčekom v obrázkových knižkách s hladkými stranami, čo aj po desiatich rokoch voňajú papierom, detstvom a rozhodnutiami, ktoré sme nerobili my.
Hoci jeseň vždy voňala hnilými hruškami, ktorým všetci hovorili prezreté, no napokon skončili v domácej alebo v mušte, ktorý by Peťo v zime doniesol do hôr, a povedal by handmade, priatelia, handmade. Keby tu bol, pravda.
Na oknách nám v tme svieti fosforová obloha, a niekde aj malé srdiečka nakreslené trochu nakrivo, ale tie nemusia byť dokonalé. Dokonalé srdiečka sa kreslia na základnej škole, prípadne ešte na strednej, ak je dlhá fyzika, ale teraz už nie.
Volali mi z domu, či žijem, aj že stará mama má novú kosačku.
„Som nechtiac pokosila kábel minule, vieš ako..."
Kázala som jej pozerať Prison Break, aby mi potom zreferovala, čo a ako, a asi ju to celkom chytilo, len v menách sa musí ešte zorientovať, aby nebol ten fešný s tým druhým fešným.
Krtkovej spolubývajúca plače, odkedy ju do izby nasťahovali jej piati príbuzní, a tak sme mali na chvíľu čudný pocit, že sme odporne nevďačné decká, čo odchádzajú z domu bez toho, aby urobili aspoň malú scénu, lenže potom volala Dada, že oproti je nejaká párty, tak sme pocit viny nechali na ráno, a potom už na to nebol čas.
Začali kúriť a keby nechodili holuby, na balkóne by sa úžasne pila káva z bodkovanej šálky miešaná veľkou lyžicou a pozeralo by sa na to všetko, čo je pred nami, a tak máličko o tom vieme.
