T. mi predvčerom povedal, že už som veľká, aj že bude dobre. Sľúbil. Povedala som, nech si ma nepraje, ak sa to poserie. Vieš, že každému, kto ti zlomí srdce, zlomím minimálne nos. Ha. Takéto predsavzatia sú zbytočné, mrhanie vesmírnou energiou, hovorím, treba radšej myslieť na ekológiu, prírodu treba zachraňovať, životné prostredie šetriť, prestať fajčiť, lebo zase majú zdražieť cigarety, o svetový mier sa starať...
A potom hlučne vybuchla obloha všetkými farbami ako každoročne. Občas to vyzerá ako zúfalá nevkusne neónová pošta do neba v zmysle Bože, nech je lepšie, nech je. Ohňostroje ako odpustky a ľudia maličkí ako na výjavoch pekla, ktovie, aký musí byť pohľad zvrchu... Na druhý deň nejaká moderátorka v kockovanom takmerretro kabátiku urobí reportáž o maloletých a pyrotechnike. Také sú Nové roky. Zopár čiernych mačiek posedávalo pri stánkoch, a mali na to rovnaký názor. Boli tučné a pokojné ako posilvestrovské rána.
Patrí sa želať si. Korkovou zátkou z vína na vývrtke sme o drevo vyklepávali budúcnosť. Nech má jedno oko zelené a druhé modré!, a Didi sa smiala, že to bude nejaký umelec, a ona umelca nechce. Nech vie hrať na saxofóne a prehadzovať palacinky jednou rukou, či ako to bolo.
Dosť, dosť, najlepšie nič a nikoho neprivolávať, želania sa občas nebezpečne plnia, občas neskoro, inokedy príliš skoro, potom sme z toho zmätení. Udalosti a zistenia, že veci majú alebo nemajú zmysel, nepotrebujú našu pomoc, aby prišli. Ani ľudia. Niekedy ani na to, aby odišli. Tak nech idú...
V koláčikoch šťastia a na etikete Kofoly písali, že nás čakajú skvelé veci. Až má človek chuť tomu veriť a nosiť ich na dne kabelky pre istotu, v prípade reklamácií. Aha, toto ste mi sľubovali, vážení.
(keď trasieš plotom a dunčo šteká,
čaká ťa za láskou cesta ďaleká.
povedie cez hory, cez doly, cez lesy,
šetri si sily, nevolaj: láska moja, kde si.
až ti pes jedneho dňa do cesty skočí,
srdce ťa povedie šťastiu zoči - voči.)
Minulý rok zhruba o takomto čase som písala o odchádzaní a očnom odličovači. Odchádzam, už nie však s úmyslom utiecť. Vrátim sa. A kúpim si lepší odličovač, lebo tento je akýsi mastný, dvojfázový. Niektoré veci sa nezmenia, to iba my. Krajina za oknom sa nehýbe, iba vlak.
Povedala som, že minulý rok bol otrasný. Bol. Nechala som ho tak. Nech si dožije v svojej žalostnosti, mal na to právo. Tak ako my máme právo na zlé a dobré rozhodnutia. Veľa som povedala, ešte viac nepovedala. Mala som právo.
Zajtra si už nikto nebude pamätať. Dooznačujú sa fotky na facebooku, lebo Silvester 2009, bude skúškové a rožky v pekárni sa neprestanú piecť, bude treba zaplatiť faktúru za telefón, bude treba žiť. Bez ohľadu na to, čo bolo, čo bude. Tým, čo je. Zbaviť sa strachu na počkanie je jednou z najťažších vecí na svete. Ťažšou než logaritmy a podobné zbytočnosti. Tak sa to všetko začne, netreba triasť plotom, netreba sa spoliehať, že stretneme kominára, šťastie nečaká za rohom špinavé od sadzí. Bolo by to príliš jednoduché.
(Zajtrajšky nič nemenia. Sú to len okamihy o skúsenosti staršie. Inak tá istá cesta... Stanka N.)
foto:port.sk
