dnes pijem kávu bez mlieka, lebo skúšam, či je možnosť, že sa ešte preberiem. Nehádžem flintu do žita, hoci si myslím svoje.
Týždeň do písomných. Nič špecifické. Bobo vraví, že aj tak len váľame šunky, a ak nám doteraz nelepilo, možno nám už ani nezačne.
Pred zabíjačkou prasa nenakŕmiš, napadá mi zároveň. Tak už nekŕmime. Akurát hltáme pukance od školníka a vyzeráme ako na dobrom Coppolovom filme. Celý deň. Ibaže ten náš je príliš alternatívny a nie každý ho pochopí.
Lele praská bubliny z bublifuku, ktoré vypúšťame z okna. A počúvame cieľové požiadavky. Na troch hodinách za sebou. Keď človek zistí, čo všetko nevie, a mal by, aspoň si rýchlejšie uvedomí, že čas, čo mu zostáva, sa dá využiť aj efektívnejšie ako učením.
Včera bol Braňo. V kuklovitej čiapke a doniesol pomaranče v čokoláde. Veľkomesto ho predsa niečo naučilo. Vravel, že treba mať v páke kopec vecí, a vôbec neriešiť. Tak som celý večer rozprávala ako ešte zadávna, keď som riešila Vysoké veže a existenciu novodobých horolezcov. Ešte pred zistením, že neexistujú. A vôbec už ani nemusia.
„Počuj, som videl Perašínovu frajerku, však on už je taký prepitý, že už ani nevidí, s kým chodí...“
Chcelo sa vo mne ozvať niečo feministické (vy, chlapi ste takí sexisti, že si vôbec nevšímate vnútornú krásu , a on svetlá výnimka), ale... namiesto toho som s ním musela nielen ticho, ale aj nahlas súhlasiť, lebo fakt .
Čerešňový sypaný čaj. Už si odvykol. Ale vypil a zjedol vždy všetko, o čo som sa kedy pokúšala.
„Tomuto hovoríš čaj? Za toto by ťa upálili!“
Musela by to byť poprava minimálne na dvakrát, aby sa zmestili všetci, ktorí by sa jej chceli zúčastniť, to viem isto.
A potom, či sa nejdem previezť na babete, a ja v teplákoch a v svetri po kolená, že jasné. Zajtra budú susedovci hovoriť, že mám frajera s motorkou a po nociach sa táram bohviekde, lebo u nás aj živé ploty majú oči, uši, ústa, nos. Keby frajera a keby s motorkou! Namiesto toho Braňa s babetou. Dal si prihlášku na psycholu, vraj roky so mnou mu dali prax, teraz už potrebuje len teoretické vedomosti. Chcela som to vziať osobne, ale kto by ma potom pravidelne počúval, keby som hrala urazenú, že?
Keby nás na babete chytili policajti, tak sa tvárime, že sme na úteku z nejakého ústavu, a asi by sme ich o tom nemuseli dlho presviedčať.
Potom začalo niečo ako pršať, ale nepršalo naozaj, len akože.
Preto dnes svietilo slnko. Už ráno na volejbale. Dva nechty vťahu, ale s plným nasadením, ako inak. Mali sme robiť stojky na rukách alebo na hlave, a tak mala Lejla zlú podprsenku na volejbal, a vždy keď si ju naprávala, letela lopta na ňu, a potom sme prehrali. Ale nevadí. Aspoň sme nemuseli vyhadzovať nohy bez pomoci, lebo ja sa bez pomoci na hlavu nepostavím. Nebojím sa zdvihnúť zadok nad úroveň hlavy, ale mám zvláštny pocit vždy, keď mám nohy na opačnej strane, ako bývajú. Tak si radšej počkám, kto mi ich pekne oprie do vzduchu, lebo sa stavím, že keby som si ich doňho chcela oprieť sama, už by tam bolo len vákuum...
