Hľadám medzitým letenky do Amsterdamu, najlepšie hneď budúci mesiac, najlepšie rýchlo. Potom pomyslím na Paríž, že by bolo fajn kúpiť si zasa jedny vintage náušnice od fúzatej Francúzky, ktorá mi povedala, že nosím dušu madame de Pompadour (no zbohom!) Možno to hovorí všetkým, čo zabočia do obchodu s rozliatymi životmi, o ktorých sa nič nedozvieme, iba ich budeme nosiť so sebou. Dobrovoľne. My ich tiež nezaujímame. Jedna jedna.
Ľudia mi budú naďalej s obľubou chytať uši a pýtať sa, či sa nebojím, že je v tých farebných sklíčkach niečo zlé.
(Ako v starom dome, kde straší minulosťou, lebo tam čosi zostalo po požiari, ktorý nezničil všetko, čo mal. Na druhý deň prišli Vianoce a novinári, v popole lietala obhorená (takmer) šťastná budúcnosť spolu s rámikmi rozosmiatych dávnych fotiek. Psa s obhoreným chvostom sa nikto nespýtal na príčiny alebo zápalky v ľavom vrecku bodkovaných šiat.
Raz sa tam deti budú hrať na skrývačku alebo na prvý sex, a viac ich nikto nemusí nájsť.)
Raz jednu z nich na sto percent stratím ako všetky ostatné stratené náušnice, a niekto ju nájde tam, kde by nemala čo hľadať (v posteli, v aute...), zavolá mi, a ja sa budem tešiť ako vintage dievča z minulého storočia. Nepoviem mu, že už som dávno vyhodila druhú, lebo mi jej bolo ľúto. Takto nech si žijú svoj autonómny život. Aj my.
Autonómny život vraj žijú moje práce, povedal mi pán docent. Ešte o imanentnej potrebe písania, ktorú asi deštruktívne potláčam, a niečo o ambivalencii bytia...
Stagnujete, slečna. Čo je s vami?
Starneme, ujo. Nič.
Vždy existuje dôvod, príčina, potom nejaký dôsledok, aby odvrátili pozornosť od skutočnosti.
Dnes sa v nej veľmi nevyznám. Nezbláznim sa. Už by som to dávno urobila, keby som chcela. Iba mi do toho vždy niečo prišlo.
Volá mi Cebo, či viem, ako sa žehlia košele, v akom poradí je golier. O pol jednej v noci, a pýta sa, či pozerám na hviezdy, a či si želám. Košele som žehlila včera, veľa otcových košieľ, čo voňajú avivážou. Povedala som, že ak sa raz vydám, vezmem si chlapa v nekrčivých tričkách z organickej bavlny, a Mon by sa isto smiala, keby to počula. Vie svoje nielen o košeliach.
Vravím mu, nájdi si ženskú, prosím ťa, nebudeš naveky dobre vyzerať, a mňa tiež nebudeš mať do smrti. Teda bude, ale čo ak v stave pokročilého alzheimera zabudnem, ako sa žehlia košele, a on pôjde na žúr v domove dôchodcov bezo mňa?
Našťastie je z dôvodu bezpečnosti zamračené. Splnené želania bývajú nebezpečné, občas nebezpečnejšie ako tie, ktoré sme nikdy nevyslovili, a nechali sme ich ležať na zemi v nás.
Nadýchla by som sa piesku ako vtedy, proste vtedy, pod kožou všetky staré svety, ktoré som chcela nechať tam, proste tam, a vrátiť sa iná. Bez dátumov a poznámok v zápisníku. Ibaže sa to nedalo ako opraviť známku zo zemepisu. Veľa vecí je čudných. Nie je to zistenie roka, dňa ani storočia. Chýba mi Maru C., s ktorou sme kedysi zdieľali utekací syndróm. Pri dvojitej vodke s džúsom v Afrodite a horúcej čokoláde za dlhých nedeľných večerov. Napísala som jej pár mejlov, aké sa píšu ľudom, ktorí vás poznajú príliš dobre, aby vedeli rozoznať, kedy fabulujete, napísala som jej asi všetko, čo sa tu deje, a nebolo toho vôbec veľa, a nebolo to vôbec také dobré, ako sme pred pár rokmi očakávali.
Keď budem mať dvadsať, budem...
mať vodičák, vlastnú platobnú kartu, vedieť, čo chcem, koho chcem, mať usporiadaný život a jasne stanovené ciele... Bez šľahačky, poprosím.
Mám dvadsať, vodičák a platobnú kartu (díky mami, tati). Treba začať postupne, nie? A ešte mám zákaznícku kartu v Baťovi a kartičku do Fann parfumérií, keby ste potrebovali. Samko hovorí, že na tom nie je nič zlé, že takto bojujem proti kríze. Celosvetovej finančnej, samozrejme.
Iné krízy sa nepripúšťajú, okrem toho, že som prudko averzívna voči niektorým ľudom a inštitúciám. Nemám na to právo ani dôvod, ale aj tak sa na tom nič nezmení.
V podstate ani na nás, v nás a medzi nami.
Ten pes stále zavýja. Možno na trasúce sa okrídlené veci, čo lietajú okolo okna, lebo tiež uvideli svetlo, keďže hviezdne nebo plné splnených želaní večne nespokojných smrteľníkov je zrejme v rekonštrukcii. Tak nám treba...
Foto: retrogo.com
