Mám pohryzenú spodnú peru, pretože som asi závislá na jojobovom lesku, ktorý som niekde stratila. Už tretí deň sa mi lúpe lak na nechtoch, v rádiu hrajú Its my life, a keby ma videla Kučeravá, povedala by mi, aspoň sa namaľuj, prosím ťa.
Vetou roka sa stalo: „Lebo sme malé rozmaznané egoistické deti, a furt chceme niečo lepšie, ako máme, preto nevieme byť šťastní.“
Na to niekto povedal: „Ale houby, však sme šťastní, idem k baru, čo chcete?“
Mohla som o tom popremýšľať, alebo si lepšie odmaľovať oči. Namiesto toho egoisticky rýchlo potrebujem jojobový lesk a lepší odličovač.
Na rukách máme pečiatky ešte zo štefanskej, ktoré nejdú dolu. Je to strašne pubertálne, a páči sa mi to.
Hrubá vianočná sviečka s modrým obrázkom dohára, rýpem sa vo vosku, preto sa moje nechty protestujú, mám chuť povedať, je konečne po Vianociach, ale načo? Odídu aj bezo mňa.
Ja nikam neodchádzam. Existuje kategória vecí, ktoré síce chcete, ale neviete, či ich budete chcieť aj potom, keď budú. Mám pocit, že nejaký rozdiel musí existovať medzi tým, čo iba chceme a čo NAOZAJ chceme, ale zatiaľ to rozlíšiť nedokážem. Moja škoda.
Možno som mala zbaliť dvanásť párov topánok a zavolať domov, nech mi občas polejú môj jediný črepníkový kvet. Alebo iba deväť párov, nech nie som egoistické rozmaznané decko, niektoré baleríny by som oželela. Na Vianoce by som poslala pohľadnice .
Pred ničím neutekať, iba za niekým, a v tom je rozdiel. Bol by to pekný príbeh. Azda trochu gýčový, ale pekný. Žiaľ, príbehy viem iba písať, žiť som sa ich zatiaľ nenaučila. Nebola by som dobrá románová hrdinka. Tie majú odvahy na rozdávanie a vedia sa správne rozhodnúť.
(Prepáč, som ti chcela povedať, ale už ti to radšej napíšem do mailu.)
Niekedy je sakra ťažké sa rozhodovať, aby ste nikoho nesklamali. A ktorýmkoľvek smerom sa vyberieme, bude to bolieť. Bergman. Viem si vybrať kabelku alebo náušnice. Doteraz to stačilo.
V januári budú skúšky, musím opraviť Freuda, céčko z neho nechcem. Potom bude február a možno nejaká jar. V každom ženskom časopise je diár a horoskop, že nový rok bude skvelý.
Nebudem posielať odkazy vo fľaši, nebudem šlukovať ani nadávať, to sú predsavzatia, ktoré by som si mala dať, aby bol svet lepší, lebo treba začať od seba, ale nedám.
Vo fialových šatách som stretla R., a spýtal sa, či viem, čo znázorňuje fialová.
„Neviem.“
„Tak radšej ani nechci vedieť.“
Tak radšej ani nechcem vedieť.
Vyprážam rezne, jeden vyzerá ako Škandinávia na mape. V mailoch mám dva neprečítané odkazy. Quelle mi želá šťastný nový rok a ďakuje, že som ich zákazník, Martinus mi želá šťastný nový rok a tiež ďakuje. Milé od nich.
T. so S. stále nemajú dieťa, už neviemkoľkýkrát. Ľudia jej už párkrát prikladali ruky na brucho, potom prestali, aby ju to väčšmi nemrzelo. Zásobujú nebo Karolínami alebo Matejmi. Načo?
Karolína je pekné meno pre dievča.
Ešte pár dní pozerám do svojho plafóna a spím vo svojej posteli v čudnej polohe, ráno ma bude všetko bolieť. Potom zbalím oblečenie, ktoré vonia avivážou a žehličku na vlasy, a pôjdem preplneným vlakom nie ďalej ako 270 kilometrov. Občas do Viedne. Vrátim sa. Po ceste uvidím dom so zvonkohrou, ktorú som si raz všimla, a bolo vidieť, ako do nej fúka vietor. Dom, zvonkohra a pes. Veľký čierny pes, čo má plávacie blany medzi prstami. Teda na labkách, neviem, či psy majú prsty. Newfoundlandský pes sa mi páči, to viem určite.
foto: parachutgirl.livejournal.com
P.S. Prajem všetkým svojim čitateľom aj náhodným okoloidúcim všetko dobré v novom roku, a skutočne zo srdca ďakujem za všetky maily, pozdravy, súkromné správy s milými slovami a želaním všetkého dobrého. Ich množstvo aj obsah ma veľmi milo prekvapil.
