Okná sú toho roku prázdne. Všetky, ktorých sa zúčastňujem ako pozorovateľ, všetky, ktoré sa mihnú, a mne sa nechce z nich vykláňať, iba ich otváram a cítim mráz, ako štípe, ako mi chce povedať, že ešte chvíľu tu bude(m), potom si môžem robiť, čo chcem, lebo zima skončí. Ktosi chce stavať snehuliaka, nemám rukavice, a tak nechávam´zimu zájsť pod nechty, boli už aj silnejšie zimy, silnejšie veci, čo liezli pod kožu, do kostí, a prežila som to. Hej, prežila.
Betlehemci mali kožuchy a hviezdu. Zvestovali dobrú novinu a jedli koláče. A ľudia ešte chodia pokľaknúť k jasličkám zo sadry, aby deti mohli počítať anjelov a somárikov a troch kráľov, a pýtať sa, či bol jeden z nich naozaj černoch. Potom ich odložia. Zostanú len sochy, čo sú na plný úväzok svätcami, a po nociach sa smejú hysterickým smiechom z našich prosieb a chcení (ak mi ho vrátiš, ja ti za to niečo sľúbim), ráno majú v očiach ten neidentifikovateľný výraz skrúšenosti a prach na rukách.
Nastúpila som do výťahu, lebo som si nepamätala dátum skúšky, si dopadla, vravím si cestou na piate, načo máš diáre, načo o nich píšeš, keď sa musíš ísť pozrieť na vlastný podpis a čísla vedľa neho. Späť so mnou išiel muž s červenými očami, mal ich červené a prázdne ako ten veľký pes, čo ho mali Zuzanini známi. Albín, vraveli. Asi ho utratia, je takmer hluchý a biely, nemá žiadnu farbu, tieto psy majú byť hnedé, občas ich chovajú na zápasy, čo už z takého psa. Ležal pod stolom v čajovni, kde hrala kubánska hudba, a tabak bol ovocný ako to leto, na stenách občas Che Guevara a pohľadnice odvšadiaľ, väčšinou s loďami a ohnutými rožkami. Hrial mi nohy, nevedno prečo, bolo teplo, iba tam tak ležal, nepočul vôbec nič z toho, čo o ňom hovorili, lebo bol hluchý. Ktovie, čo je s ním dnes. Aj sneh je biely a pominuteľný.
Zrub v lese je to, čo si chcem pamätať. Mal okenice, komín a sošky svišťov. Víno chutilo škoricovejšie, rozhovory sa strácali v kmeňoch ihličnanov, stromy si nás budú pamätať, možno aj vlci, ak tu boli, občas som si myslela, že ich počujem, že sú niekde blízko, a presviedčajú okoloidúcich o nevinnosti ich modrých očí. Rozdrobila by som im dušu ako perník. Nech si ju rozdelia spravodlivo. Aj tak je príliš anemická. Lesy a ľudia sú iba pokorené stromy krikom pre nič (2009). Neviem sa orientovať v tme, povedala som ti, že nijaké svetlo v perníkovej chalúpke by som v hore nenašla, musela by horieť, a okolo nej by museli blikať hasičské autá, neviem, kde je sever, nechytám machy, iba panikárim, som za džípíesko v mobile, nie za tečúci potok v smere chodníka, ktorý je navyše zamrznutý. Cesty sú občas ako biele miesta na mapách, že človek musí skúsiť a uvidieť, či sú správne. Uvidíme.
Na inokedy.
foto: parachutgirl.livejournal.com
