I.
Dnes bola iba ďalšia nedeľa. Neželala som si nič špeciálne, vždy si vlastne neželám niečo ohromné a načo aj, veď tešiť sa dá z maličkostí. Som jedna z tých, čo dookola píšu a hľadajú útek, skrýšu, ľudí, čo by ich chlácholili. Som iba jedna z mnohých, jedna z milión rozmaznaných, lebo tak si to vravím, tak to je, nechýba mi nič a stále niečo chcem, nemám právo nemať právo dožadovať sa niečoho?
II.
Slnko mi svietilo na hlavu, keď som prechádzala popri jazere, kde sa kúpali ľudia, špliechali vodu, radovali sa, grilovali mäso, jedli zmrzlinu, mali zalepené ústa a mastné prsty, neboli to tie dokonalé bytosti z časákov, bola to holá pravda, holá skutočnosť, že žiť sa dá pod slnkom rôzne aj so zamastenými rukami.
III.
Už by som si želala len pokoj, presne tých chlácholiacich a seba skutočnú. Želala by som si stretnutie so sebou, naozajstné podanie ruky a to povestné: Teším sa, že ťa spoznávam. Poznám to navôkol, všetko, čomu sa hovorí svet, jazerá, lúky, hory, obchody, kaviarne... tu som už bola.
IV.
Ani raz, ani jediný raz neodznelo: Tak, ahoj, ja som to a som rada, že ťa spoznávam.
Potichu si šepkám...kiežby, Zuza, kiežby...
