Ak stratíte svoje sny, stratíte dôvod žiť a možno tým stratíte aj svoj život. Takže pokračujte v snívaní. (D. Scott) Zoznam autorových rubrík: Floyd Raven mi napísal, Súkromné, Nezaradené
Asi je normálne niesť v sebe obavy, či zvládnem zrazu toľko dobra, čo sa mi motá okolo nôh ako dieťa. Či sa len azda nedá otráviť z toľkej lásky, ktorá sa púšťa žilami. Inak, úplne inak chutia tieto rána. Nenesú žiadnu pachuť, iba vôňu čerstvej kávy, teplo z vyhriatych perín a omrvinky z lámajúcich sa rožkov, na ktoré natieram maslo.
Peklo sa roztvorilo dokorán A ja som tam stála nahá Po tele som mala mnoho rán Ty si kričal, poponáhľaj sa, drahá
Vydržala by som žiť na jeden nádych, rozprávať na vlastný pohon, skúsiť nestrácať kroky, sústredivo hľadieť na ľudí navôkol. Tak by som chcela hovoriť, veľa a pravdivo, od okraja podrážok vlastných nôh, od samej zeme, až po holé nebo preplnené oblakmi.
Chcela by som Ti povedať napríklad aj o tom, ako veľmi ma hnevalo dnešné počasie, slnko, čo mi svietilo ponad hlavu, zohrievalo mi vlasy cez sklo, pokým som autom míňala cesty a ľudí. Nemohla som zastaviť, niekam som sa ponáhľala, hnala za niečím, za niekým, za nami nie, za nami sa nenaháňam.
Takým ránam by som chcela otvoriť okno dokorán, ktoré mi ťa donesú po vetre až do samého vnútra. Tejto jeseni by som o Tebe chcela rozprávať nahlas a aj veľa, asi tak, aby sa mi nikdy nevymíňali slová, lebo tak veľa ťa vo mne je. Listy zo stromov pristávajú na balkóne, kde stojím bosá, zbieram ich do rúk a s každým jedným ti posielam odkaz, že
Ráno ma pobozkalo na ústa, a kým som stihla otvoriť oči, uvedomila som si, že si inde, ako som ja. Vždy budeš inde, azda sú to len dni, malé chvíle, kedy žijem, alebo kedy prežívam.
A v tento čas by sa kdekomu mohlo zdať, že za každým rohom môžme tak trochu umrieť v tejto jeseni, rozísť sa (s počasím), keď s nikým iným to nedokážeme a koľkokrát ani sami so sebou nie, lebo tak bedlivo sa milujeme, tak náruživo sa chlácholíme v tuhých zimách a orgazmicky sa hájime pred svetom, že to nie my (si) ubližujeme.
Keď som sa snažila otočiť hlavu za letom, rozbolel ma krk. Nevidela som nič, akurát len chumáče hmly, ktorá sa vznášala tesne nad zemou, premietala sa pomedzi ľudí a miešala sa s dychom.
Znovu som si po neviemkoľkýkrát uvedomila, že táto cesta nikam nevedie, priložila som vlastné dlane na tvár a bez slzy som potichu nariekala. Keď som si spočítala všetky dni, čo neviedli nikam, všetky hodiny, ktoré sa vliekli spolu so mnou... Raz za život príde určite to povestné „ACH“, vypustím ho z duše rovno cez ústa, bude to horúci kúdol priamo z pece, kde to všetko horí alebo tlie.
začal pofukovať studený vietor, tiahol sa presne od jazera a opieral sa o môj chrbát, pokým som sa ja sama strácala v hluku stromov a rozbesneného potoka.
Vykroč. Takto by sa to malo začať. Život sa mi rozprestrel pod nohami, rozlial sa od jedného brehu k druhému. Svetlo sa prehnalo ránom, prediera sa cez škáry oblokov. Je tu, prišlo.
Do života - ako do knihy, postupne vkladám listy z odídených dní. Takých, čo tu so mnou chvíľu boli, chvíľu žili. A keď už nevládali ostať, odišli. Ako odchádzame aj my, trebárs, zo sychravých dní. Také dni sa ponúkajú človeku ako čistý útek, ako šanca striasť sa (života) bez výčitiek.
V hlave si stále opakujem, ako dobre, že ešte stále nie je sneh. Lebo zima sa takto znáša ľahšie. O štvrtej popoludní, keď hľadím cez okno von, prosím deň, aby trval o desať minút svetlejšie. Vo vnútri mám pocit, že si zaslúžim kratšiu zimu, pretože tá minuloročná predbehla aj ďalšie tri. Možno až natoľko, ako niektoré bolesti, čo človek zvykne cítiť vo vlastnom tele. Aj také, veru, aj také niekedy trvajú aj ďalšie tri zimy.
Pokým čakám na príchod S. a na to jej hlasné „kde ste všetci?“ ktoré naráža do všetkých stien v byte, pijem teplý čaj, skrývam sa do ticha a pokoja, nepýtam viac, stačí mi tma a teplo, stačí mi pomyslenie, že príde zajtrajšok s ním ruka v ruke moja stručnosť na tento život, na tento okamih, na pravdu povedanú bez lásky na plné ústa. Úškľabkom sa budú drať holé pravdy a v okamihu vyrastú na veľké dámy, tak rýchlo ako som musela vyrásť aj ja.
Nočnou ulicou sa za mojím chrbtom vliekli iba tiene a neskoré ozveny mojich krokov. Lampy vypľúvali zvyšky svetla, neunúvali sa svieť viac, bola noc a nepotrebovali držať stráž. Predtým než som otvorila ráno okno a vpustila do izby kus čerstvého vzduchu, som rozmýšľala, či má zmysel vyhodiť dušu nevedno kam. Možno niekde hore (do neba) dúfajúc, že by sa (mi) vrátila o niečo mocnejšia, čistejšia, pripravená prijímať a dávať.
Pri spomienke na leto, ktoré vo mne odznelo už dávno, zvyknem objímať čas, ktorý som trávila s tebou. Zvyknem voňať kvety, ktoré rástli hore na lúke a neskôr pár dní kvitli u mňa vo váze.
Možno raz, keď sa budem vedieť zmestiť do tvojho života, prestanem premýšľať o tom, koľko (mi) ešte chýba, aby som dokázala vojsť, aby som ťa vedela prijať, aby som sa vedela poslať na miesto, (ktoré pevne dúfam) budeš obývať (objímať) ty.
Nedeľné teplé popoludnie vyvolalo vo mne iba pocit skryť sa pred slnkom niekde v tieni, lebo dlho bolo škaredo, (bolo zle) a tak len ťažko si človek dokáže privyknúť, že veci, čo sa objavia rýchlo, nechcú byť vždy zlé, jednoducho, nepotrebujú zakaždým bolieť.
Človeče, ako poznáš vlastné hranice? Myslím tie hrubé čiary, ktoré ti vymedzia priestor na žitie (žatie). Podľa čoho vieš, kam stúpať a kadiaľ radšej klesať?
A prišli aj také dni, cez ktoré je dobré povedať si, že nič sa nedá unáhliť, že veci a aj ľudia majú čas. Potrebujeme prečkať tých pár chvíľ, prelistovať v hodinách, opatrne otočiť každú minútu, tešiť sa, že sme sa jej dokázali zbaviť, že sme ju dokázali žiť.
