Ak stratíte svoje sny, stratíte dôvod žiť a možno tým stratíte aj svoj život. Takže pokračujte v snívaní. (D. Scott) Zoznam autorových rubrík: Floyd Raven mi napísal, Súkromné, Nezaradené
Asi je normálne niesť v sebe obavy, či zvládnem zrazu toľko dobra, čo sa mi motá okolo nôh ako dieťa. Či sa len azda nedá otráviť z toľkej lásky, ktorá sa púšťa žilami. Inak, úplne inak chutia tieto rána. Nenesú žiadnu pachuť, iba vôňu čerstvej kávy, teplo z vyhriatych perín a omrvinky z lámajúcich sa rožkov, na ktoré natieram maslo.
Peklo sa roztvorilo dokorán A ja som tam stála nahá Po tele som mala mnoho rán Ty si kričal, poponáhľaj sa, drahá
Vydržala by som žiť na jeden nádych, rozprávať na vlastný pohon, skúsiť nestrácať kroky, sústredivo hľadieť na ľudí navôkol. Tak by som chcela hovoriť, veľa a pravdivo, od okraja podrážok vlastných nôh, od samej zeme, až po holé nebo preplnené oblakmi.
Chcela by som Ti povedať napríklad aj o tom, ako veľmi ma hnevalo dnešné počasie, slnko, čo mi svietilo ponad hlavu, zohrievalo mi vlasy cez sklo, pokým som autom míňala cesty a ľudí. Nemohla som zastaviť, niekam som sa ponáhľala, hnala za niečím, za niekým, za nami nie, za nami sa nenaháňam.
Takým ránam by som chcela otvoriť okno dokorán, ktoré mi ťa donesú po vetre až do samého vnútra. Tejto jeseni by som o Tebe chcela rozprávať nahlas a aj veľa, asi tak, aby sa mi nikdy nevymíňali slová, lebo tak veľa ťa vo mne je. Listy zo stromov pristávajú na balkóne, kde stojím bosá, zbieram ich do rúk a s každým jedným ti posielam odkaz, že
Znovu som si po neviemkoľkýkrát uvedomila, že táto cesta nikam nevedie, priložila som vlastné dlane na tvár a bez slzy som potichu nariekala. Keď som si spočítala všetky dni, čo neviedli nikam, všetky hodiny, ktoré sa vliekli spolu so mnou... Raz za život príde určite to povestné „ACH“, vypustím ho z duše rovno cez ústa, bude to horúci kúdol priamo z pece, kde to všetko horí alebo tlie.
Do života - ako do knihy, postupne vkladám listy z odídených dní. Takých, čo tu so mnou chvíľu boli, chvíľu žili. A keď už nevládali ostať, odišli. Ako odchádzame aj my, trebárs, zo sychravých dní. Také dni sa ponúkajú človeku ako čistý útek, ako šanca striasť sa (života) bez výčitiek.
V hlave si stále opakujem, ako dobre, že ešte stále nie je sneh. Lebo zima sa takto znáša ľahšie. O štvrtej popoludní, keď hľadím cez okno von, prosím deň, aby trval o desať minút svetlejšie. Vo vnútri mám pocit, že si zaslúžim kratšiu zimu, pretože tá minuloročná predbehla aj ďalšie tri. Možno až natoľko, ako niektoré bolesti, čo človek zvykne cítiť vo vlastnom tele. Aj také, veru, aj také niekedy trvajú aj ďalšie tri zimy.
Pokým čakám na príchod S. a na to jej hlasné „kde ste všetci?“ ktoré naráža do všetkých stien v byte, pijem teplý čaj, skrývam sa do ticha a pokoja, nepýtam viac, stačí mi tma a teplo, stačí mi pomyslenie, že príde zajtrajšok s ním ruka v ruke moja stručnosť na tento život, na tento okamih, na pravdu povedanú bez lásky na plné ústa. Úškľabkom sa budú drať holé pravdy a v okamihu vyrastú na veľké dámy, tak rýchlo ako som musela vyrásť aj ja.
Človeče, ako poznáš vlastné hranice? Myslím tie hrubé čiary, ktoré ti vymedzia priestor na žitie (žatie). Podľa čoho vieš, kam stúpať a kadiaľ radšej klesať?
A prišli aj také dni, cez ktoré je dobré povedať si, že nič sa nedá unáhliť, že veci a aj ľudia majú čas. Potrebujeme prečkať tých pár chvíľ, prelistovať v hodinách, opatrne otočiť každú minútu, tešiť sa, že sme sa jej dokázali zbaviť, že sme ju dokázali žiť.
Spomínam si na svieže rána, na klesajúce teploty, na rýchlomiznúci čas, na rýchlomíňajúce sa sľuby, na neznáme územia, na trochu úzkosti, keď bolo treba prísť, keď bolo treba iba vykročiť a neotáčať sa späť, pokúsiť sa nenadýchnuť ničoho, čo by sa dalo nazvať spomienkou...
Mal by byť už teplý apríl, teda, mohol by byť. Alebo aspoň jeden deň, ktorý by stál za spomienku. Von padá mäkký sneh, presne tak to dnes hlásili v počasí. Milión žien, milión mužov sa dnes ostalo váľať v mäkkej posteli, lebo mäkkosť si tak zvykne človek podvedome želať...
Som rada, že som ťa počula, tak sa opatruj, dievčatko...boli posledné slová jedno popoludnie. Bol to možno skôr príkaz ako prosba, aby som namôjveru nestihla vyviesť nič horšie, lebo čo môže byť ešte viac zlé ako to, že človek celé dni počúva iba seba a hlasy za oknom necháva padať radšej do snehu.
Ešte stále, rovnako ako aj vlani, nosím studené ružové líca, míňam kúsky teplého dychu, ktorý po každom slove vypustím rovno z duše do chladu. Ešte stále neponúknem teplý dotyk, iba skrehnuté dlane a v nich trocha prázdna, ktoré sa (v nich) bude topiť.
Toľkokrát nebolo o čom hovoriť, ani čítať, ba dokonca bola škoda nad niečím sa zamýšľať a plakať. Je to ako úsek tej pesničky, ktorú poznám už dlho, od vtedy, kedy veci neboli ani takými vážnymi ako sa zdali, to iba to čerstvo narodené srdce vo mne, tak tuho cítilo, tak tuho banovalo.
Je ešte veľa nedopísaných riadkov, aj tých mojich, aj tých iných, ktoré hovoria o kadečom, aj o ničom, o bolesti, samote, mraze a zime, o ľudskej koži zamrznutej tu na ceste, častejšie ľudia omieľajú v ústach horúce sústa skrehnutých rúk a myslia si, že ak náhodou zasvieti slnko, bude to inak.
Čoskoro budeme len to povestné dávno, už nebudú dni, ani zlomky sekúnd, v ktorých sme sa zasekli. Dni si vystriedajú služby, nebudú na nás dávať pozor, zunovalo sa im ponúkať nám nové šance.
Pár akordov, čo zneli v izbe mi prešlo hlavou a vyvolalo vo mne to moje kedysi. Lúky, vtedy ešte teplé a jasno zelené, na nich tancujúci my, tešiaci sa zo sveta, z kúsku prírody, z kusiska lásky, z nekonečnej slobody.
Byt vedľa mňa je len prázdny prenajatý priestor, v ňom sú holé steny, ozvena , keď vyslovím nič ,sa mi vráti naspať do uší minimálne trikrát. Skoro ráno počuť kladivá a hlasné búchanie, lebo občas nepočuť nás samých, tak prečo by sme jednostaj mali iba mlčať, búchajme spokojne ďalej.
