Dnes už nezávidím ničomu, lebo tak spontánne neťahám za kratší koniec. Obula som sa do farebných lodičiek, požičala si mamin rúž. Dievčatko s vrkočmi vyrástlo. Potichu si opakujem, že tento prechod medzi hocičím už zvládnem, že počkám na leto, že sa vysmejem tomuto životu do očí, poviem mu, nech si zatvorí ústa, že nevyhrá.
Vyrástla som drzá, nesmelá ľúbiť, zotročená pod haldou kníh a výčitiek, ktoré si položím každý deň na večeru. Odopínam pod krkom gombík na blúzke a snažím si natlačiť do hlavy, že existuje priestor, ktorý ma bude omínať do neskorého večera.
Do poličky v izbe si odkladám milióntu správu, čo som si sama poslala, iba ďalší obraz, čo som si nakreslila, ďalšiu knihu, čo som si venovala.
Pred spaním, už len krátko, lovím v sebe niečo z minulosti. Božemôj, chýbaš mi, bol si to najhoršie, čo ma stretlo, to najkrajšie, čo mi ublížilo, to najkrehkejšie, čo som toľkokrát rozbila od zlosti, bol si.
Do izby mi fúka studený vietor, nechám si ho tu, aby mi bolo tak, ako kedysi, keď som ťa ešte potrebovala, keď mi bolo s tebou chladno, keď mi bolo bez teba ešte horšie, ale nemohla som ti to povedať. Zabáram nechty hlboko do svojej kože, aby som vedela ako si chutil, ako chutila myšlienka na teba.
Stalo sa nám všetko, kým si ešte ako tak bol. Sandálky, o ktorých som ti toľko hovorila si ma počkali. Aj nová sukňa a náramky. Želal si si kedysi lemovať moje zápästia jemným stiskom, jediné čo ich bude teraz lemovať sú náramky. Prichádza si po mňa to dobré, svieže, prepáč, ponáhľam sa nakúpiť prinajmenšom veľa farebných náramkov.
