Zas minule, keď som stála pri skrinke s liekmi, prišlo mi regulérne kruté nepovedať si, že tak isto je to aj so životom. Aj život ma vlastnú expiráciu, vlastný koniec. Že mi príde tak trochu spravodlivé zabudnúť na to, čo nie je moje, čo neľúbi, neteší, neobjíma prichádzajúce dni.
Tak mi povedz, poraď, ako nekončiť deň s myšlienkou „keby“. To nie sú výhovorky, to sú žive dni, tečúca rieka, v ktorej kúpem vlastné telo. Ako neskončiť spojení končekmi prstov, lebo tak sa žije naposledy.
Vysyp mi na konci dňa celého človeka, celého teba, od hlavy až po samú zem, od života až po samý neživot, od svitu - do mrku budem hľadieť a diviť sa. Prekvapovať samú seba, že toto si (bol) ty.
Neexistuje život pred tebou, taký sa mi nikdy nestal. Nejestvuje ani pojem predtým. Už čakám len na to potom. Potom, v ktorom už nemáš miesto. Všetky ďalšie kroky potom, budú už len tými mojimi.
Život sa nedá poskladať podľa šablóny z papiernictva. Neviem ho nalepiť na stenu ako tapetu, a keď sa mi zunuje, jednoducho ho odlepím. Tak to nejde. Moja duša je prázdna izba, nosí tapety tvojej tváre, ale keď príde to, čo má prísť potom, keď budem úplne pripravená, sľubujem, že steny ostanú holé a izba prázdna. Až potom, až tak do nej zas vkročím, ale sama.
