Podvečer som sa vracala domov, slnko mi bilo do očí, hladkalo kopce po chrbte, lúčilo sa, ale nie naozaj. V tom naozajstnom okne stála žena polievajúca kvety. Zbierala zvädnuté listy a iba mĺkvo sa prizerala. Jej samota bola taká skutočná...Bože, vravím si, že čo viac chcem, čo stále vymýšľam, kto ma naučil byť takou rozmaznanou?
Možno aj raz budem mať okno s muškátmi, možno sa raz naozaj budem cítiť tak reálne sama a raz už naozaj nemusí prísť nikto, vôbec nikto. Nebude ma držať za ruku, volať von, hádzať v lete do jazera. A vtedy, keď bude zapadať slnko, budem chcieť ešte raz kráčať po ceste a želať si to všetko zmeniť.
Je toho tak veľa, čo už mám... Časom sa už nebudím unavená, ani sklamaná, lebo som dokázala akosi zabudnúť a utiecť pred odpustením. Nestaviam sa pokrytecky proti svetu. Želám si aj celkom nič, želám si iba dnešok, iba to málo pre mňa, jeden deň, jedno prežitie. Málo mi stačí.
Prehryzla som ti nohe štichy, aby si nechodil ďaleko. Mala som potešenie byť na chvíľu zlá, byť niekým pseudo. Strčila som ťa z najvyššej skaly hlboko do vody, nech si neublížiš. Tak vidíš, všetko šialené sa deje...deje pre teba.
