Zvyknú mi hovoriť aj o tom, ako dlho som už nepísala a či ešte vôbec (píšem). Píšem. Niekde na zdrapy papiera, niekde na okraj zošita, jednoducho tak, aby som to nemusela znovu čítať. Lebo žijem. Kráčam, existujem. A všade, úplne všade je tvoja tvár.
Pomaly nastal čas niečo si sľúbiť. Dať si znovu šancu na prehry, na sklamania a výčitky. Poslať staré hriechy včerty, zapáliť sviečky v jednej línií, vymazať myšlienky, nabaliť sa pocitom slobody. Hovoriť si dôležito ako zas nemáme na nič čas. Utvrdzovať sa v tom, že je lepšie žiť na účet druhých, váľať na nich vlastné problémy, neustále sa sťažovať, ponosovať.
Raz keď sa rozhodnem skutočne niečo začať a skutočne niečo dokončiť, budem žiť. Dovtedy si môžem skrátka niečo želať, v niečo dúfať. Možno si raz na mňa počká vlastný príbeh, ďalšia never ending story, ktorú si napíšem len ja sama a bude taká skutočná a taká živá. Budem ju žiť, žiť, žiť až kým nepríde bodka v prvej vete. A za ňou budú zas ďalšie vety začínajúc sa veľkými písmenami. Lebo taký život by sme mali žiť. Začať s veľkým písmenom (pocitom , sľubom, nadšením) až po samú bodku. A tak niekde skončiť pripravený zas na veľké výzvy, na veľké písmená.
"Domček, ale moje okná hľadia do veľmi veľkého sveta." (Konfucius)
