Dnes som cestovala vlakom. Auto som si veľmi neodvážila pýtať, keď mám prsty ešte stále v sadre. Cesta vlakom nie je zlá, keď sa človek nenudí. Napríklad ako tá pani a ten pán, starší manželský pár jediaci rožky so salámou. Až teraz som si uvedomila aké čaro môžu mať rožky so salámou. Nejde o to, že sú to suché rožky. Podstatné je, že ich človek má s kým zdielať, potom stráviť, že ma s kým stolovať hoci aj na mini vlakovom stolíku.
...
Veci prebehli v poriadku. Zakotvila som niekde na káve, tam v malej kaviarničke, kde bolo nehlučno. Neviem, prečo klamem, prečo som napísala káva a nie pivo, keď som ho pila. Káva má v sebe asi niečo vznešenejšie, voňavejšie, triezvejšie, neviem. Tak ako to vždy pri káve chodí, som opäť hovorila o všeličom, ničom konkrétnom.
...
Svoje večery som sa rozhodla neobetovať samote ani sklamaniu, ani skepse, či ako sa to v skutočnosti volá (cíti). Sadla som si do divadla. Hrali zas tú jednu zo slávnych opier. Tie ženské spievali fakt krásne. Tak som sa tam usadila, hlboko ponorila do kresla svoje telo, myšlienky, celé svoje ja. Hrali niečo o láske. To niečo bolo nešťastná láska. Neviem, prečo všetkých baví nešťastná láska. A potom, že mi šibe...! Veď na ňu narážam všade.
...
Ale teraz som bola (našťastie) divák. Dnes večer som to nebola ja, kto kričal od nešťastnej lásky, kto sa bolestne váľal po zemi, kto opustil svoje ja, kto umieral, až napokon zomrel. Dnes som sa iba pozerala ako to chodí, aj nechodí. Aký uhol pohľadu môžem darovať, ako nadobudnúť nový zmysel. Srdce z hrude sa dá vyrvať veľmi ľahko, to priznávam. A zvykne to aj dosť bolieť, mať v hrudi taký kráter nie je ktoviečo...
...
Napokon, nakoniec som tomu aj tak len zatlieskala!
