Utvrdila som sa v myšlienke, že prišiel čas, pohnúť sa, hlavne sa neobzrieť za seba, lebo aj to pekné, by teraz dokázalo bolieť. A bolelo by tak naozaj, že by ma to stálo len ďalší plač, ďalšiu noc a ďalší guláš v hlave, ktorý nechutí nijak.
Zlomky chvíľ mi prinášajú pred oči záblesky, čohosi, čo bolo dobré, ale naozaj dobré. Dnes som ostala v posteli iba krátko, nechcelo sa mi prevaľovať a hľadať si dôvody, prečo by som nemala vstať. Takto to teraz nechcem.
Na dvore zosta(r)la tráva, slnko jej vyťahalo farbu z očí, ako mne tá správa, keď si sa stal zrazu minulosťou. Vo vzduchu ťa bolo cítiť už iba z diaľky, bolo poznať tvoju starosť o mňa, v ušiach mám ešte stále tých pár viet .
Cez okno som pozorovala pár ľudí, ich letné dni a potichu som si vravela, že to možno ešte stihnem. Že stihnem žiť, len čo ma trocha prebolíš, že leto sa ešte neskončilo a ja sa potrebujem namôjdušu zachrániť.
Pomaly prehĺtam dúšky ľadovej vody, aby pomaly hasili to, čo páli z vnútra, málo sa klamem, málo sa teším, málo rozprávam. Všetkého zrazu ostalo málo, máličko...
Vo vnútri sa objavujú zle zašité rany, trhlinky z minulosti, lieky, čo mali zabrať a s nimi trocha ticha, ktoré mi nachvíľu požičala bolesť.
Venujem starému otcovi.
