Je zvláštne, že ma (ešte) bolíš. Ale len tak lokálne. Prázdno sa preplnilo tichom, kypelo, vrelo. Ráno sa mi zdalo celkom obyčajné, zakutrala som sa hlboko do perín, podložila si ruku pod hlavu. Kto to kedy videl podkladať si zlomenú ruku pod ťarchu hlavy?! Nie vždy moje ruky unesú ťarchu vytrúsených myšlienok, čo sa v noci nazbierali zo snov. Čo nedokázali do rána vypadať z hlavy ako vločky z neba, ktoré som stretla ráno v parku.
Presne tak. Bola som v parku. Vytrúsiť to všetko z hlavy, zo žalúdka. Zimné večery bývajú hladné a rána tak trochu nestráviteľné. Cesty sa pomenili. Vločky začali jemne padať na moju tvár, skákali mi do očí, nedovolili mi vidieť. Chodník sa šmýkal pod mojimi topánkami.
Pozrela som sa na veci priesvitne, priezračne a spomenula som si na pokoj. Nespomenula. Na pokoj spomienky nemám. Sú to skôr želania, ktoré prídu, ktoré by mali prísť. Časom.
Všetci prežívajú v tomto čase svoje hĺbky. Tešia sa, stretávajú. A ja nedokážem vyhrať nad svojou plytkosťou, nad nezáujmom zo snehu. Čo z toho, keď nemáš nárok hodiť snehovú guľu do kabáta, ktorý ťa toľko zaujíma? Ktorý by si bola schopná ukradnúť, zavesiť do svojej izby a nikdy ho neoprať. Nevyvetrať, aby sa nestratila vôňa, ktorá by značila prítomnosť.
Nemáš z čoho vytvoriť snehovú guľu. Nemôžeš ju držať v rukách, modelovať, hodiť. Jemne hodiť a trafiť sa presne.
Začína to a ja mám strach. Mať to všetko, prežiť. Držať krok, nedržať krok, byť o krok vpredu, nemať krok. Iba ostať, spoľahnúť sa, že si ma niekto vezme do náruče, prehodí cez plece. Bude so mnou počítať, počká ma keď nebudem stíhať.
Že dostanem možnosť iba tak sa túlať. Ťahať svoje nohy za sebou, nie od únavy, od toho, aby som zdržala svoje kroky na miestach, ktoré sa mi budú páčiť, na miestach, kde budem chcieť ostať. Skamarátiť sa so svetielkami, zvonkohrami. Prežiť v tichu, anjelsky.
Nie je to o matérií. Nebudem si vyberať , ani preberať v regáloch, nebudem súčasťou tlačenky , bezrozumu, bezhlavo, nebezpečne.
Striedmo.
